Ako som v tričku a so strapatou Kačou vyhrala titul najvyšší .....
Ani neviem, kde začať .... ale asi pekne po poriadku od začiatku nášho úžasného Layton tímového víkendu. Plánovali sme ho už veľmi dlho, snáď aj trištvrte roka vopred. Vedela som, že budeme hlásiť viacerých psov, a tak som hlavne Jaruške prízvukovala dobre že nie od Vianoc, že na tento víkend musí mať voľno a prísť ku mne aj s Deniskou. Postupne sme rozširovali počet psov, ktorých sme chceli prihlásiť, až sme sa dopracovali k číslu sedem. Žeby šťastná sedmička?
Malinkatý problém vznikol s tým, že nás tým pádom začalo byť veľmi veľa a ja som mala dilemu, kde všetky baby ubytovať. Zase taký veľký ten náš dom nie je, keď sme ho stavali, neprojektovali sme hosťovské izby pre toľko hostí. No ale podľa hesla, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, sa nám podarilo potlačiť. Manžela som psychicky pripravovala len postupne na to, že tu bude kopec báb a to, že tu bude ešte väčší kopec psov, som mu radšej ani neprezradila. Skončili sme totiž pri počte 18, čo je na túto domácnosť naozaj veľa, ale kupodivu sa nikto s nikým nepobil (až na malé zavrčania a cvaknutia, keď si niekto dovolil ísť obťažovať kráľovnú našej domácnosti Jeans), v noci nikto nezavýjal a neštekal, a my baby sme sa tiež ani raz nepohádali a nedostali sme za 4 dni zo seba ponorkovú chorobu, práve naopak, myslím si. Bodaj by v dnešnej hektickej dobe bolo viac príležitostí na takéto utužovanie priateľstiev!
Začali sme sa schádzať vo štvrtok doobeda, Jarka, Deniska, Lenka, Katka, Marcelka, Albina a Petja. Lenku ešte nie všetky baby poznali, ale museli mi dať za pravdu, keď som im už vopred avizovala, že Lenka je jednoznačne naša krvná skupina! Taký chýbajúci článok nášho tímu, šéfka cateringu a zároveň naša dvorná kaderníčka. Podľa dohody Lenka priviezla na štvrtkový obed pečené mäso, a mimo dohody ešte aj kapustu a knedle, takže orgie vo forme vepřo-knedlo-zelo a k tomu ešte pečené zemiaky a zapekaná brokolica, mohli začať. Po obede bolo na pláne kúpanie "babuliek". Táto spoločná prezývka prischla Niki a Nelče, to sú vlastne Layton Nicolette a Layton Nokia, obe sú Lenkine. Neboli prihlásené na výstavu, ale sme ich chceli trošku zvykať na výstavné prostredie, a upravovali sme ich na pózovanie pre fotografovanie. Zabavili sme sa s nimi akosi na celé poobedie, ale stálo to za to, vyzerali naozaj k svetu. Podvečer sme sa podľa plánu vychystali do centra Bratislavy, po ceste na diaľničnom obchvate nás chytila poriadna prietrž, mysleli sme si, že budeme rady, keď sa nám podarí prebehnúť z podzemnej garáže do cukrárne, ale prekvapenie vo forme pekného letného večera v centre mesta nás naozaj potešilo. Prešli sme sa, prezreli si historické centrum a nakoniec zakotvili v dlho sľubovanej cukrárni, mojej najobľúbenejšej - Kaffee Mayer. Je to úžasné miesto s ešte úžasnejšími zákuskami, môj favorit "kardinál s lesnými plodmi" - nepoznám lepší zákusok. Pochutili sme si, nasmiali sa, pobavili, ale čoskoro sme sa pobrali domov ... v piatok nás čakal ťažký deň, prichystať na výstavu 9 psov, pretože nie len našich 7 Laytonov, ale aj kooptovaných členov tímu - Deniskinho Bastiena a Jankinu Grace. Spanie sme mali mať vyriešené nafukovacou posteľou, ku ktorej ale zrazu chýbal uzáver, tak Jarka s Deniskou a Marcelkou spali, chúďatká moje, na zemi v obývačke. Trošku sme im to tam vystlali všetkým, čo sme doma našli, ale aj tak .. zrovna na mäkkom teda ustlané nemali.
Pôvodný program piatkového rána - nakupovanie oblečenia v Šamoríne - sme zavrhli po skúsenosti zo štvrtka, ako dlho nám trvalo ostrihať dve babulky. Pochopili sme, že aby sme sa aspoň trošku z piatka na sobotu vyspali, musíme začať s groomingom hneď ráno. Príjemné raňajky v dobre naladenom kolektíve nás správne naštartovali a okolo desiatej sme už aj fičali v strihárni. Pred striháreň sme si postavili veľký altán, priniesli lavičku, stôl na catering, ktorý Lenka pravidelne doplňovala, skrátka, poňali sme to tak, že keď už toľko makáme, nech si to poriadne spríjemníme. Pred obedom prišla Janka s Lancelle a Grace, aby s nami strávila aspoň piatok, keď už pre svadbu v rodine nemohla byť s nami aj v sobotu. Som rada, že sme taký tím, aký sme ... každá stále vedela, čo kedy robiť, neuveriteľne sme sa dopĺňali, pracovali po dvojiciach na psoch, každá robila to, čo vie najlepšie, takže to vyzeralo ako pásová výroba. Na to všetko dozerala naša šéfka cateringu Lenka, ktorá sa o nás vzorne starala a zároveň dbala na to, aby sa aj v kuchyni a obývačke dalo existovať, a nie prekračovať neporiadok. Tento fakt bol veľkým prínosom pre pokoj v rodine a v tíme, lebo môj Riško si veľmi potrpí na poriadok, a bez Lenky by zúril už asi tak v piatok ráno, nieto ešte vydržať v dobrej nálade do nedele! Maximálne oceňujem jeho trpezlivosť s takou bandou báb a psov :-) Celkom sa nám časovo zadarilo a psi boli hotoví a prichystaní tak okolo deviatej večer. Ale než sa 8 ľudí prestrieda v jednej kúpeľni, išli sme aj tak nakoniec spať až okolo polnoci.
Sobota ráno ... budíček už o štvrtej! Zase len tá jedna kúpeľňa pre všetkých, 7 žien a jeden chlap, ktorý je, čo sa času v kúpeľni týka, tak za tri baby. Vyvenčiť 18 členov štvornohej smečky, to tiež zabralo veľa času. A potom to najlepšie - celý život som vo filmoch obdivovala na herečkách ich účes, tzv. banán. Vždy som túžila mať taký účes, ale keď som bola párkrát u kardeníčky na účes, tak ma vždy presvedčili, že napr. na ples sa mi hodia rozpustené vlasy s vlnami, na svadbu síce vyviazať, ale pod závoj sa tiež predsa nečeše banán, no skrátka ... nikdy som sa k tomu neprepracovala. Až v sobotu, a to mi Lenka vopred sľúbila, že mi ho teda konečne učeše. Aj spredu to vyzeralo dobre, a bola som veľmi spokojná, ale zozadu som si vlastne ten účes zbadala až večer na fotkách v počítači, a to sa mi až slzy natlačili do očí, pretože presne po takomto účese som od puberty túžila!!! Pod hrebeň spadla ešte aj Jarka, ktorej z krátkych vlasov Lenka tiež vykúzlila krásnu frizúru. Pekne sme sa vymaľovali a v kolóne štyroch áut vyrazili na výstavu. S Riškom v aute išla Katka, mňa to nenapadlo ju upozorniť, ale upozornila ju Jarka, že Riško bude určite stáť na pumpe, lebo "to" na neho dojde. Je jedno, či ideme na výstavu 200 km alebo 20 km, vždy musíme zastaviť na pumpe. Obyčajne sedím v aute a zúrim, že prídeme neskoro, neznášam zdržovanie po ceste, ale tentokrát sme mali všetko dobre načasované a stíhali sme, tak sme sa na tom len svorne smiali. A tým, že sme šli včas, sme si aj na výstave vybrali skvelé miesto priamo pri kruhu, bola aj elektrina na všetky naše fény a iné príslušenstvo, dosť miesta na naše prepravky, klietky, stoly a stoličky. Porozkladali sme sa, s Katkou sme ešte išli povykladať kozmetiku na predaj na stánok a už sme aj znova všetky makali a chystali psov. Medzičasom, ako sme my česali psov, Lenka česala ešte vždy jednu z nás, aby sme všetky mali pekné účesy, a to sme teda mali! Verím, že aj ostatné baby cítili to, čo ja .... že vyzeráme naozaj dobre a svedčí nám to!!!
Nemali sme poňatia, čo môžeme čakať od rozhodcu z Kostariky ... a tak zostávalo len dúfať a čo najlepšie odprezentovať psov. Od príchodu a vybalenia vecí sme nasadili správne tempo a stihli perfektne do kruhu každého pripraviť. Prvý išiel na rad Rio, naša mladučká nádej, iba 9-mesačný psík, syn Rasputina a Gaye. Doteraz som sa na neho nikdy nepozerala ako na výstavného psa, to so šteňatami nerobím, ale teraz som ho zobrala na vodítko, prebehla sa s ním v kruhu, postavila ho do postoja a s úžasom zistila, že Layton má novú výstavnú nádej. Bola som nadšená tým, ako sa toto čierne decko predvádzalo! Tým, že vyhral CAJC a nominoval sa tým na Crufts, začala pre náš tím výstava veľmi pozitívne. A zistila som tiež, že rozhodca je veľmi milý a príjemný pán a že teda bez ohľadu na výsledky, bude to vlastne v pohode deň. Pomedzi vystavovanie sme stále niekoho chystali do kruhu a dobre sme sa zabavili na konverzácii, keď sa ma Jarka pýtala, či je už Kačenka pripravená, a ja som jej odpovedala, že "Kaču som ešte nefúkala", na čo sa na nás Albina pozrela prísnym pohľadom, pretože v slovinčine to znamená niečo veľmi vulgárne :-) Po Riovi nastupovala za naše farby ďalej Deniska s Bastienom do silnej konkurencie troch psov v triede šampiónov. V živote som nevidela Bastiena v tak dobrej kondícii a tak dobre sa prezentovať! Vyzeral úžasne, ale žiaľ, odniesol si výbornú 3. Grace dostala CAC, po nej už skončili farebné sučky a išlo naše gro tímu ... blonďáci. Traja bratia Raspi, Riko a Fram, potom Brutus, Lancelle a Kača. Raspi vyhral triedu štyroch mladých blond psov a tiež sa teda nominoval na Crufts. Jarka s ním mala plné ruky práce, pretože je to poriadne hyperaktívny pes. Hneď za ním so im išla do strednej triedy vypustiť dušu pre zmenu ja s jeho bratom Rikom, ten bol sám, ale dal mi zabrať, chcel stále bozkávať rozhodcu, šľahal chvostom samou radosťou sem a tam a mala som čo robiť, aby som ho udržala. V pohybe by bol potreboval tak trikrát väčší kruh a hlavne koberec, lebo pri jeho zábere končatín sa mu neuveriteľne šmýkalo. No, CAC bol vo vrecku a nastúpila som do otvorenej triedy štyroch psov s Framom, ktorý mi dal tak fyzicky aj psychicky zabrať, že keď som vybiehala s ním z kruhu (dostal V3), že idem pre Brutusa, zbadala som ho Jarke na vodítku a tá už s ním nastupovala. Až večer mi Albina so smiechom hovorila, že ako ma už tá Jarka pozná, že keď ma videla v kruhu so spenenou žlčou od jedu, že už bojujem s druhým psom, tak radšej nastúpila s Brutusom ona, aby si to chudáčik môj zlatý odo mňa nezlizol. Dobre urobila. Triedu šampiónov v konkurencii dvoch psov Jarka s Brutuskom vyhrala a získali pre náš tím ďalší CAC, a to isté potom aj Deniska s Lancelle a ja s Kačenkou. Vo finále to bol dokonalý "rodinný biznis". CACIB pes bol Guccin syn Honzu Zdařila, dostal aj BOB, res. CACIB za ním Brutusko (ale prechádza na neho CACIB), v sučkách CACIB Kačenka, a moja najväčšia radosť sobotňajšej výstavy - Lancelle dostala res. CACIB!!! Po prvý krát sa vystavovala v konkurencii dospelých, na výstave tak silno obsadenej, a ona takto krásne uspeje! Neuveriteľne som sa tešila, ako to paničke Janke zavolám, akurát ma škrelo, že ju porazila Kača, ktorá už CACIB nepotrebuje, ale čo už, kto to mohol tušiť? Po posúdení sme si sadli, oddýchli, napapali sa, zbalili veci a presunuli sa k hale C, kde sa mali konať záverečné súťaže a my sme sa chystali do chovateľských skupín. Keď sme sa prezliekli všetky do rovnakého, zrazu si všetci naši okoloidúci známi spomenuli na rozkošné foto Šaňa Felszeghyho zo Stockerau, kde zachytil naše tri pozadia :-), a každý sa nás pýtal, či zase bude foto! Panovala neuveriteľne dobrá nálada a do súťaže sme sa veľmi tešili. O to viac, že sme boli také krásne vyčesané! Ako na ples! Meno Lotyšského rozhodcu nám nič nehovorilo, ale keď do prípravného kruhu vkráčala lotyšská rozhodkyňa, rýchlo sme okrem už nacvičenej choreografie začali povyťahovávať výstrihy :-) Pani Podzemská stála vedľa nás so svojimi austrálskymi ovčiakmi a poznamenala, že teda nie sme dokonale zladené, pretože každá máme inú farbu podprsenky. No zbohom, to musíme do zajtra doladiť :-) Nabiehali sme ako prvá chovateľská skupina a zožali sme taký potlesk publika, že ako sme tam tak potom stáli v kruhu a čakali na verdikt rozhodkyne, behal mi mráz po chrbte. Konkurencia bolo počtom aj kvalitou veľmi veľká, takže sa nedalo predpokladať, ako súťaž dopadne, a preto nás výsledok - 1. miesto! - nesmierne tešilo!!! Rovno zo stupňa víťazov sme bežali do prípravného kruhu o najkrajšieho mladého psa, Jarka s Raspim a mne Albina strčila do ruky Ria a už sme aj bežali. Rio sa nádherne predviedol, úplne ukážkovo, mala som z neho radosť. Vo veľkom kruhu si teda zatrénoval, to je fakt dobrá skúsenosť pre budúceho výstavného psa. Raspi postúpil do užšieho výberu, ale už fakt nechcel stáť, bol neuveriteľne uťahaný. Po tejto súťaži bolo na čase ísť domov, chceli sme ešte robiť doma raclette párty, čiže "grilovať" švajčiarsky syr. Objavili sme nový spôsob, že sa dá podávať aj s kolieskami cukiny, nielen zemiakov! Pripili sme si na super sobotňajší úspech tímu a popriali si, aby sa nám darilo podobne aj v nedeľu.
Nedeľný budíček pre istotu znova o štvrtej, aby sme všetko dobre stíhali. Rozhodca Rui Oliviera je známy odborník na španiele z Portugalska, a po mojej skúsenosti s ním minulý rok v Kecskeméte som babám avizovala, aby boli pripravené na čokoľvek, pretože má neuveriteľne dobré oko a do posledného detailu prehmatáva psov, dokonca aj rieši kolená, a takých poznám okrem neho už len dvoch rozhodcov - Laurent Pichard a Petr Studeník. Začalo ísť do tuhého .... ale opäť CAJC na Ria hneď na úvod! Bastien znova V3, Grace CAC, Raspi opäť vyhral triedu mladých, Riko sám v triede opäť CAC. Najväčšie prekvapko dňa nám ale pripravil Fram. Po sobotňajších nervoch som povedala, že mám toho dosť, že toľko nevládzem, a Fram teda zostane "v bedni". Deniska na mňa pozrela smutnými, až kokrími, očami, že ale nenechávaj ho v bedni! Až skoro protivne som jej odsekla, že ja na to nemám nervy a keď chce, nech ide s ním do kruhu ona. A Deniska sa toho chytila. Fram spolupracoval, a keď mu rozhodca zadal titul CAC v konkurencii štyroch psov, tlieskať sme začali až o pár sekúnd, kým to nám, blondínam, došlo! Toto nikto z nás nečakal. Brutusko dostal tentokrát res. CAC, pán rozhodca odpenalizoval čo odpenalizovať mal, zatiaľ to na Brutuskovi žiadnemu rozhodcovi nevadilo, ale vždy som tvrdila, že taký rozhodca sa raz nájde, čo ho za to odsunie, a tak ten deň prišiel. Ale nevadí, mali sme iné želiezka v ohni. Kačenka a Lancelle dostali znova CAC a mohli sme pokračovať v súťažení. V boji o najvyššie tituly sme síce získali tituly len na Kačenku, ale zase o to viac, že v ten deň získala aj BOB. Pán rozhodca sa ma po zadaní BOBa spýtal, či som ju v sobotu nevystavovala, keďže ju nevidel v záverečných súťažiach, kde on posudzoval ôsmu skupinu. Povedal, že by ju bez mihnutia oka nechal tú skupinu vyhrať. Tak to mi došlo ľúto. Uvedomila som si totiž, že v ten deň v ôsmej skupine nemá Kačenka žiadnu šancu, pretože pánovi rozhodcovi z Kostariky (ktorý v nedeľu posudzoval skupinu) sa deň pred tým páčila iba tak po CACIB, lebo BOB už zadal inde. Pre mňa to bolo jasné znamenie, že "na bedni" v ten deň Kača stáť nebude. Každopádne sme sa znova zodpovedne pripravovali do súťaže chovateľských skupín, to nás už nastupovalo 6, pretože prišla aj Janka. Poctivo sme pod Jarkiným odborným dohľadom nacvičovali choreografiu a Lenka s Riškom išli do hľadiska robiť fotodokumentáciu. Modrá ružička pôvodne plánovaná do vlasov skončila na ruke, lebo Jaruška mala do nej príliš krátke vlasy. Ukázalo sa to ako skvelý nápad, lebo za túto gumku sme si nakoniec strkali hrebene. Obyčajne ich mávame vo vlasoch, ale tentokrát si to ani jedna z nás nedovolila - skaziť si zapichávaním hrebeňa ten nádherný účes od Lenky! Chovateľských skupín nastúpilo síce o niečo menej ako v sobotu, ale aj tak nie málo. Nacvičené máme behanie za sebou a nie vedľa seba, a zrejme aj tým, že nás bolo až 6, sme pri behu "tam a späť" trocha zaváhali a rozhodili sa, ale zrejme sme sa rozhodcovi zo Španielska aj tak páčili a znova nás nechal vyhrať! Na stupeň víťazov sme sa ledva zmestili, predsa len nás už bolo šesť, ale potlačili sme sa. Foto s rozhodcom a zároveň aj s prezidentom SKJ, pánom Ing. Štefíkom, ktorého sme na fotkách odhalili, ako zaujato sleduje namiesto psov Katkin výstrih :-) Pri pózovaní Jarka len cedila cez zuby, že ona už musí bežať s Raspim, lebo súťaž o najkrajšieho mladého psa už bežala .... takže zo stupňa víťazov len prebehla pomedzi stoly rozhodcov, šupla sa medzi nastupujúcich psov a už aj išli. Znova postúpili do užšieho výberu, čo nás veľmi teší. Po tejto súťaži nastalo veľké balenie. Všetky baby už museli odísť, každá od niekoho buď závisela odvozom, alebo mala objektívne príčiny na to, aby tam so mnou už nečakala na skupinu, kde som mala nastúpiť s Kačou. Volala som teda manželovi, nech si preparkuje dodávku zo zadu haly C, a on keď zistil, že baby odišli, tak mi niečo odfrfal v tom zmysle, že aj jemu sa už chce ísť predsa domov. Tak som mu trochu urazene povedala, že tak nech ide. Všetky veci som si nabalila do auta a kľúč od auta zavesila na ramienko podprsenky, lebo som vôbec netušila, čo s ním mám urobiť. Zrazu som zbadala kúsok od seba Maťku Krišovú s partiou a uvedomila som si, že veď ona musí zostať až do konca, čaká predsa na Roba, ktorý moderuje. Ona sa teda stala tou obeťou, ktorej som nakoniec zverila kľúče od auta. Ale zostala som trochu smutná .... tak bolo živo a veselo v tíme celý víkend, a zrazu som tam sama, a aj Riško odišiel. Odišla už aj moja babka, ktorá nás z hľadiska podporovala v súťaži skupín, netušila totiž, že ešte raz nastúpim. Postupne sa pripravovali skupiny a ja som sa nestresovala, tíško som si sedela vo svojom rozkladacom kresielku od Marcelky a čakala. Kačenku som veľmi nechystala, pretože u pána z Kostariky nemáme šance stáť na bedni. Neprezliekla som sa naspäť do kostýmu, zostala som v tričku, ani som sa nenamaľovala a neprepúdrovala, veď na čo, keď sa tam len prebehnem a na fotkách aj tak nebudem. Zrazu ma niekto vytrhol zo zamyslenia a chvíľu ma zabavil a zároveň zdržal rozhovorom. Keď som sa spamätala, v prípravnom kruhu už bola siedma skupina. Ležérne som vybrala Kačenku z prepravky a len tak ledabolo po vrchu som ju začesala. O nič mi nešlo. V prípravnom kruhu už čakal poriadny počet súťažiacich v osmičke, takže o šanciach som sa ani len nesnažila uvažovať a tak som sa pridala k našim slovenských "španielkárom" a trošku sme si skrátili chvíľu čakania klebetením. O chvíľu sme už nabiehali do kruhu, prvá bežala Viera Janeková s welšom, a neobehla celé kolečko, ale len polovicu a tam zostala stáť. Takže veľa sme sa tam nepredviedli. Ani som sa nestihla spamätať a už aj bol vybratý užší výber - finálová trojica - labrador Sandry Dudovej, anglický kokršpaniel - môj miláčik Felszéhyových Dandy, a naša Kačenka!!! To snáď ani nie je pravda, ona na tej bedni bude stáť! Pri sólo predvedení finálovej trojky labrador mierne zaváhal a tak som tušila, že boj bude medzi Kačenkou a Dandym. A keď som počula Roba, ako vyhlásil tretie miesto labrador a druhé miesto anglický kokršpaniel, podlomili sa mi kolená! To je predsa super úspech vyhrať skupinu na bratislavskej výstave! To snáď ani nemôže byť pravda! Lenže ejha! Zo stupňa víťazov rovno do prípravného kruhu do finále Best in Show! Kačenka už ledva fučala, predsa len kruh v hale C je obrovský, vyletela som z haly, dala jej napiť a už som ju aj stavala v prípravnom kruhu. Obzrela som si konkurenciu a uvažovala, či má moja ešte len 17-mesačná, po háraní vypelichaná Kačenka nejakú šancu. Prezident FCI Hans Muller rád umiestňuje amerického kokra, ale konkurencia bola naozaj silná, Kača nie v úplne super kondícii, a ešte k tomu práve pred chvíľou dobehala v ôsmej skupine a mala toho fakt dosť. Spomenula som si na Cheeky, ako pred rokom dostala v Štetíne BIGa a hneď na to nastupovala o BIS a ja som mala pocit, že mi od tepla a od únavy v kruhu skolabuje, tak som ju pomaly ani do postoja nestavala, len tak som tam s ňou prečkala to posúdenie a bola celá rada, keď sa súťaž skončila aj bez nášho umiestnenia. Teraz ale čosi vo mne začalo vŕtať, že no ale už len vzhľadom k obľúbenosti amerického kokra Hansom Mullerom by sme mohli stáť na treťom mieste .... a v tom dobehol do prípravného kruhu víťaz deviatky skupiny, veľký čierny pudel a on sa pre mňa v tom momente stal víťazom .... bol úchvatný. Takže víťaza som už mala ... a kto bude druhý? Basset? Bol krásny, a ešte k tomu na prominentnom vodítku, takže šance mal. To tretie miesto som si veľmi priala. Ako sme nabiehali do kruhu a rozhodca sa na nás pozeral, Kačenka urobili jeden nesprávny a krok a poskočila si, v tom momente mi začínali zhasínať nádeje. Spomenula som si na rozhodcu z Nitry Dana Ericssona, ako hovoril, že chcel dať vyhrať Best of Day nášho Rika, ale práve vo finále si pri pár krokoch poskočil, a podľa p. Ericssona BISový pes si nemá čo poskočiť ... a tak tam vyhral anglický seter. Dobehla som si svoje kolečko, a postavila Kačenku, ktorá podľa očakávania už nevládala poriadne ani stáť. Podporu publika síce mala obrovskú, ale to predsa na umiestnenie v BIS nestačí ... a v tom moje nádeje zhasli úplne, keď Robo ako moderátor vyhlásil, že rozhodca nevyberá tri umiestnenia, ale len jedného víťaza. No ... tak tým bude pudel a hotovo. Potom mi prišlo zase čudné, že sa ten pán Muller príliš pozerá na Kačenku ... a uvažovala som, či sa mu tak páči alebo tak nepáči. Ale keď rozhodca odkráčal k Robovi, aby mu povedal výsledok, pozerala som sa na Roba a v momente, ako sa on dozvedel výsledok, nepozrel sa na mňa, ale ja som mu vyčítala z tváre, že vyhrala Kačenka! Vedela som to teda asi o tri sekundy skôr, ako publikum, že naša strapatá Kačenka sa práve stala víťazkou titulu najvyššieho - BEST IN SHOW - a že teda porazila 2850 psov na bratislavskej výstave!!!!!!!!!! Neuveriteľný pocit, ktorý som nikdy pred tým nezažila, krútilo mi tvár na plač od dojatia, zároveň sa mi chcelo sa smiať! Gratulácií som mala obrovské kvantum a niektoré si cením obzvlášť. Pózovanie pre fotografov bolo nekonečné ... ale to bolo zrejme tých mojich životných 15 minút slávy ... a tak som si ich naplno užila. V tričku a nenamaľovaná, ale aspoň ja učesaná, keď už Kača nie :-)
LAYTON team, babenky, ďakujem vám všetkým a za všetko, každá ste odviedli kus práce, bol to víkend, na ktorý sa nezabúda, a teraz nemám na mysli ten titul, ale vašu spoločnosť a to, ako nám všetkým bolo spolu dobre. Vyhrať BEST IN SHOW je síce úžasné, a nesmierne si to cením, ale vaše priateľstvá a víkendy s vami strávené si cením ešte viac. Mám vás rada a dúfam, že si pri najbližšej príležitosti všetko zopakujeme. Aj s malinovým zákuskom :-) Alebo karamelovým?
... a možno budú aj ďalšie fotky ...
