EURODOG SHOW ZAGREB 2007 - CACIB Bar - CAC Petrovac - 2x CACIB Mostar
Opäť sa raz púšťam do písania komentáru k výstavám, tentokrát ich v jednom zhrniem naraz päť. Keď už pre nikoho iného, tak už pre vás, moje baby Layton-teamky, ktoré viem, že na to čakáte, čo vám porozprávam :-) Boli sme na cestách 9 dní a tak som si ukladala poctivo v hlave všetky zážitky, aby som vám nič podstatné nezabudla popísať.
V piatok pred Európskou výstavou bol neskutočne hektický deň, namiesto celodennej prípravy psov na výstavu sme boli obaja s manželom ešte poriadne pracovne zaneprázdnení. Moje poobedie bolo vyhradené na balenie a na kúpanie, Riškove poobedie na balenie jeho a Filipových vecí, teda aspoň som si ja tak naivne myslela. Keď o druhej prišiel z práce, vypil kávu, posedel, o tretej sa pobral, že sa teda ide chystať. No lenže jeho chystanie spočívalo v tom, že začal umývať auto. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby s touto činnosťou neskončil o deviatej večer!!! To už som ja mala vykúpaného Brutusa a zbalené svoje veci, a vtedy sa len moji chlapi začali baliť. O pol dvanástej som už mala mať budíka, lebo som Kaču chcela kúpať v noci až tesne pred odjazdom. Takže to skončilo celé tak, že ja som len na hodinku zavrela oči na gauči, spať som aj tak nespala, lebo Riško balil a behal po celom dome. On spal nakoniec tiež asi tak hodinku. O druhej nad ránom sme sadali do auta celá rodina, s nami Kača, Brutus a Lancer. V Petržalke, 15 km od domu manžel zistil, že nemá vodičák a techničák, takže pekne znova naspäť domov. Vrátiť sa domov vraj veští smolu ....
Do Zagrebu sme aj tak dorazili načas, zaparkovali sme úplne v pohode, cez turnikety sme prešli krásne bez čakania, skrátka som mala pocit dobrej organizácie. Ako neskôr vyšlo najavo, šťastie bolo, že sme vystavovali až druhý deň výstavy, pretože prvý deň to vraj bolo o život, dlhé rady na parkovanie, dlhé rady pri vstupoch cez turnikety, a tak ďalej. Zmätok bol akurát v katalógu, pretože veľmi veľa amerických kokrov bolo zaradených v zlých farebných varietách, a to aj môj Brutus a Kača, takže ma čakalo preraďovanie, čo nakoniec ale našťastie vôbec nebol problém. Medzi vystavovateľmi panoval stres, každý mal nejaké očakávania .... ja som však v ten deň očakávala túžobne len jediné, konečne vypadnúť zo Zagrebu a byť už pri mori. Akosi som tušila, ako výstava dopadne, a o rozhodkyni z Izraela, ktorá nás mala posudzovať, som už mala možnosť si urobiť svoj úsudok pred tým, takže som nahodila flegmatický režim a skrátka sa len snažila prečkať deň. Vôbec ma nevzrušoval fakt, že som na Európskej výstave, inokedy mávam na takých veľkých výstavách husiu kožu z toho, ako sa teším, akých psov uvidím, čo prinesie posudzovanie, a podobne. Posudzovanie rýchlo odsýpalo, lebo sa nepísali posudky, len sa zaškrtávali známky a poradia do diplomov. Tým pádom sa nikdy nedozvieme, čo pani Nagal-Magler tak vadilo na niektorých špičkových psoch, že im s prehľadom dávala aj v triedach šampiónov VD. Môžem teda považovať za šťastie, že Brutus a Kača boli ocenení ako výborní, Brutusko skončil V2 za svojím veľmi pekným polobratom Robinom (Very Vigie Born to Win), ďalší ich kolega v triede išiel preč s VD. S predvedením Brutusa som bola spokojná, koberec mu sedí, aj veľkosť kruhu, a na to, že to bol jeho tretí výstavný víkend, odviedol kus dobrej roboty. Kača, tiež v konkurencii troch sučiek, pekne odbežkala, tretia sučka ani neviem ako dopadla, ale asi VD, lebo o poradie nebehala (a pritom je to v Estónsku a Fínsku super úspešná sučka, a je podľa mňa pekná). Čiže o prvé miesto bojovala Kača s Isabellou de la Gran Aldea - BOB puppy zo svetovky v Poznani, naozaj krásna sučka, vo vynikajúcej úprave, s krásnou hlavou, profi handlerom a ešte k tomu v majetku Izraelskej chovateľky, takže som si hovorila, že asi aj Kača pôjde V2. Stal sa zázrak a Kača vyhrala triedu (jedna vec, v ktorej bola Isabella horšia od Kači je topline). Titulom víťazky triedy mladých na Európskej výstave sa Kača zároveň stala junioršampiónkou Chorvátska. Boj o titul Európskej víťazky mladých asi radšej nechcem verejne komentovať, aby sa to nedotklo môjho dobrého priateľa, majiteľa víťaznej sučky, ktorý bol sám veľmi zaskočený danou situáciou a správaním a rozhodnutím rozhodkyne. Oplakala som to poriadne. Európskym víťazom v dospelých psoch sa nakoniec stal, na moju veľkú radosť, Ch. Gazon Imagine That, ktorého si na budúci týždeň priveziem domov na krytie Georgianne, ktoré už dlho plánujem, a ona by mala onedlho hárať. V sučkách by som teda určite nechala vyhrať Ludivine, ktorej oficiálne meno je myslím Another Very Vigie of Mac Paradise, alebo tak nejak, ona skončila res. CACIB. Pre mňa ale mala byť Európskou víťazkou jednoznačne ona. Žiaľ, pani Nagal-Magler mala inú predstavu o dokonalosti amerického kokra.
Hneď po posúdení kokrov sme zbalili veci, v rýchlosti obehli stánky a vrátili sa k svojim veciam, aby sme sa rozlúčili s naším Lancerom, ktorý odchádzal do nového domova vo Francúzsku. Nezdržala som sa a hanba-nehanba, na verejnosti som si poriadne za ním poplakala. Okolo tretej sme už sedeli v aute a smerovali zo Zagrebu po špičkovej (aj keď drahej) chorvátskej diaľnici. Naším cieľom bolo malé mestečko medzi Vodicami a Splitom, Rogoznica. Až keď sme prišli na miesto, zistili sme, že náš penzión, v ktorom sme mali byť ubytovaní, je vlastne na akomsi malom ostrovčeku spojenom s Rogoznicou mostom. Izbičku sme mali síce veľmi malú, ledva sme sa tam traja s dvoma psami obkračovali, ale vyvážila to starostlivosť domácich a prenádherné okolie. Najbližšia plážička bola vlastne priamo pod penziónom, ďalšie malé plážové zákutia okolo celého ostrova. Romantika najvyššieho rangu. V nedeľu sme dospávali sobotňajšie resty, a až podvečer sme sa vybrali na pláž, kde som si, klasicky, vzala obrovskú hŕbu časopisov, čo som si presne za týmto účelom pred odjazdom zo Slovenska nakúpila. Prvý časopis, čo som chytila do ruky, bol Život, a už na titulnej strane ma zaujal titulok - článok o slovenských zbohatlíkoch, ktorí si pokúpili jachty a parkujú ich prosím pekne v chorvátskej Rogoznici. Keď som otvorila článok vnútri časopisu, hneď som kričala na Rikiho, že aha aha, tu na fotke je tá reštaurácia, kde sme včera večerali, aha aha, tu je náš penzión :-) V pondelok sme sa už opaľovali a kúpali trochu viac, lebo už sme mali dospané, aj sme si urobili prechádzku so psami okolo celého ostrova, počas ktorej vznikla jedna nádherná fotka našich psov, ktorú si asi zarámujem a dám na stenu. Stále ich zaujímalo, čo že je to pod tým múrikom, ktorým bol obohnaný chodník, tak sa tam stále pozerali, až ma napadlo, nech ich Riki vyfotí, keď toľko šibrinkuje s tým foťákom a fotí kraby, čajky a všetko možné. Na večer sme boli pozvaní na veľkú lodnú párty, ktorá sa v Rogoznici konala. Vlastne kvôli tejto párty sme do Rogoznice prišli. Pozývateľom a organizátorom bol môj dobrý priateľ, profesionálny handler Ante Lučin. Stretlo sa nás asi 50 ľudí, jeho priateľov. Keď túto párty Ante organizoval, nemohol tušiť, že to nebude len taká plavba a posedenie s priateľmi, ale že to nakoniec bude veľkou oslavou jeho úžasného handlerského úspechu zo dňa pred tým, keď s nemeckou dogou vybehal titul Best in Show v Zagrebe na Európskej výstave. Vedľa mňa na lodi sedela známa a vážená rozhodkyňa Monique van Brempt z Belgicka, a tá mi rozprávala, aký to bol úžasný zážitok sledovať Anteho ako predvádzal dogu v BIS ringu. Vraj mala husiu kožu, keď ho tam sledovala. Počas plavby cez súostrovie Kornati až na otvorené more, kde sa zlieva Stredozemné more a Jadran, padlo niekoľko prípitkov na adresu Anteho. To, čo o ňom všetci títo významní ľudia povedali, bolo veľmi pekné, ale hlavne to bola pravda. Pršut (špeciálne údená šunka), syr, a grilované ryby len umocnili príjemnú atmosféru párty. Keď sme zistili, že našu loď sprevádzajú delfíny, skoro sme ju prevrátili, ako sme zrazu všetci stáli dobre že nie na stoloch, len aby sme ich mohli sledovať a viacerí aj fotografovať. Až okolo jednej v noci sme doplávali naspäť do prístavu v Rogoznici .... a na pamiatku sme každý dostali malý darček od Anteho. A tak ako on povedal na rozlúčku, keď sa šialene presúvame na výstavy ďaleké kilometre víkend čo víkend a uvažujeme nad tým, že prečo to celé vlastne robíme, tak je to práve preto, že sa na tých výstavách stretávame s priateľmi, ktorých by sme inak nepoznali. Túto párty na lodi si naozaj budem asi navždy pamätať, bolo tam veľmi príjemne, a to už keď skonštatoval aj môj Riško, tak to tak naozaj bude :-)
V utorok ráno sme sa zbalili a tesne pred obedom vyrazili po nádhernom chorvátskom pobreží smer Bar v Čiernej hore. Nejakých 350 km nám síce po tých cestičkách, kde zatiaľ nevedie diaľnica, trvalo skoro 9 hodín, ale tá scenéria, kde sme skoro celý čas mali po pravej strane more a po ľavej strane vysokánske kopce pohoria Biokovo, to naozaj stálo za to. Užili sme si každý kilometer cesty a vôbec nás to neobťažovalo. Po vstupe do Čiernej hory sme riešili, či sa vydáme po pevnine alebo prejdeme tzv. Kotorskú boku trajektom. Majiteľ penziónu v Rogoznici nám totiž spomínal možnosť trajektu, ale Ante tvrdil, že žiaden trajekt, ideme stále po pevnine. Tak sme zvolili verziu po pevnine s tým, že sme si stopli čas a kilometre, koľko že to je, keď sa to obchádza. Zakaždým, keď sme si už mysleli, že sme na konci fjordu a že už sa stočíme na opačnú stranu, sa pred nami znova a znova otvárali ďalšie zátoky tohto obrovského a nádherného fjordu. Ale jedenkrát stačilo, pretože nám to trvalo 45 minút, takže po ceste naspäť bol na pláne trajekt. Mala som objednané ubytovanie cez internet v hoteli Sidro v Bare, kde mala byť v stredu výstava. Štvrtková výstava bola 20 km severnejšie v Petrovaci. Keď môj muž začal riešiť, že snáď tá izba bude v tej Čiernej hore lepšia ako v Rogoznici, pochopila som, že je zle. Snažila som sa ho pripraviť na fakt, že hotel má len dve hviezdičky, ale výhoda je tá, že v jeho areáli je výstava. Riškovi ale zasvietila kontrolka jeho pohodlnosti a rozhodol, že Petrovac máme aj tak po ceste do Baru a tak sa tam zídeme pozrieť, či nenájdeme ubytko. V Petrovaci v prvej reštaurácii, okolo ktorej sme autom išli, sedeli naši dobrí známi Felszeghyovci, ktorí si tiež tam našli ubytko. S tým, že sa neskôr stretneme, pokračovali sme dole do zátoky k hotelom. Moja prvá myšlienka bola, poďme nájsť fotbalový štadión, kde má byť výstava, a ubytujme sa k nemu čo najbližšie. Hneď vedľa štadiónu stál nádherný štvorhviezdičkový hotel so záhradou, bazénom, priamo na pláži. Lenže nebola voľná žiadna izba, a odporučili nám ďalší hotel podobnej kategórie, asi o 200 metrov ďalej. Tam zase nebrali psov na izby. Už som to vzdávala a hovorila Riškovi, že kašlime na to, ideme do Baru, tam máme ubytko zabezpečené, keď ma presvedčil, že teda skúsme ešte tento jeden posledný, trojhviezdičkový hotelovo-apartmánový komplex Vile Oliva presne mezdi týmito dvoma hotelmi, ktoré sme už skúsili. Priamo pri pláži, kúsok od štadióna, v centre Petrovacu pri pešej zóne, no poloha ideálna. Hotelový manažér veľmi úslužný, po ubezpečení, že naši psi nie sú nebezpeční, nám išiel ukázať možnosť ubytovania. Ponúkol nám priestranný, čistý a dobre zariadený apartmán v olivovom hájiku, na prízemí a s veľkou terasou, to celé s výbornou polpenziou formou švédskych stolov, a za pomerne dobrú cenu. Boli sme radi, že sa nám to podarilo, a to sme vtedy ešte ani netušili, ako dobre sme urobili.
V stredu ráno som vstávala veľmi skoro a kúpala som oboch psov. Kým som ich dofénovala, prihnala sa búrka. Myslela som si, že ako dohrmela, tak aj odhrmí, ale omyl. Silný dážď nie a nie ustať. Psov som mala nevyvenčených, pustiť ich na zem by znamenalo 2 hodiny ďalšej roboty. Tak som si povedala, že to skúsim nejako na výstave, snáď to trochu ustane. Celú cestu do Baru husto pršalo, tak keď sme zaparkovali pred hotelom Sidro, natiahla som na seba pršiplášť (ako Honza Zdařil povedal, vyzerala som v ňom ako natiahnutá v prezervatíve), a šla riešiť papiere. Neskutočné rady vo výstavnej kancelárii sa skoro vôbec nehýbali. Kruhy boli síce postavené, ale ešte neboli označené číslami, a ešte o pol desiatej nikto nevedel, kde budú aké čísla kruhov, čiže sme netušili, kam sa máme zložiť. Nehovoriac o tom, že bol vôbec problém ten hotel nájsť, nikde žiadne označenie ani navigácia, vstupné listy samozrejme nikto neposielal, na internete tiež nebola žiadna príjazdová mapka, skrátka organizácia viazla, a to je naozaj mierne povedané. Tri kruhy boli na tráve pri hoteli, a ďalšie štyri kruhy bolo až za cestou pod stromami v akomsi .... no možno že pri troche fantázie by sa to dalo nazvať parkom. My sme mali šťastie, že náš kruh bol pri hoteli na tráve. Ale všade okolo kruhov a hlavne aj v kruhoch, samé psie h...o. Hnus. Nikto sa tam o to nestaral, nikto to neodpratával ani po svojich psoch a žiadna upratovacia čata na to tam tiež nebola. Pod náš stan sa prišli schovať naši noví priatelia z Belgicka, ktorí mali časť psov v kruhu pri hoteli a časť psov na druhej strane cesty. Porozprávali nám svoje hororové zážitky z hotela Sidro, do ktorého sme aj my mali ísť, a až vtedy sme pochopili, aké obrovské šťastie sme mali, že sme naďabili na Vile Oliva. Dali sme im telefónne číslo na náš hotel a aj oni si tam rezervovali izbu. V Sidre neboli ochotní zostať už ani minútu. Dokonca rozhodcovia pohrozili, že na druhý deň nebudú posudzovať, ak im nezoženú dôstojnejšie ubytovanie. Posudzovanie namiesto o desiatej začalo až pred dvanástou, ale našťastie dovtedy prestalo pršať a ešte aj tráva uschla, takže som mohla aj vyvenčiť. Už podľa katalógu mi bolo jasné, že najväčšou konkurenciou mi budú dvaja ruskí blond psi, jeden v otvorenej, import z Kórey (na Európskej nepochopiteľne dostal VD, bol s Brutusom v triede mladých), druhý v šampiónoch, import z USA z chov.stanice Darkehaven. Išlo mi najmä o CAC aj na Brutusa aj na Kaču, lebo som chcela pre nich šampionát, ktorý sa na týchto dvoch výstavách dal splniť ziskom dvoch CACov. Obaja CAC dostali, Kača ešte aj CACIB, Brutus res. CACIB za červeným Romeom, importom do Ruska z Kórey (ale čisto americký kvalitný rodokmeň). Bola som rada, že vôbec získal Brutus res. CACIB, tráva nie je jeho obľúbený povrch a dáva to v kruhu patrične najavo. Romeo nakoniec získal aj BOB a tak sme rýchlo zbalili veci a mohli ísť naspäť do hotela v Petrovaci, na promenádu, na obed v reštaurácii pri pláži, a tak, skrátka užívať si tú dovolenkovú časť výletu. Vo štvrtok sme sa už našťastie zobudili do pekného počasia, pred hotelom naložili klietky na vozík a pešo ich odtiahli na výstavu na fotbalovom štadióne. Katalóg bol ten istý, čo deň pred tým, aj čísla boli tie isté, takže sme žiaden rad na papiere už nestáli, vedela som, kedy ideme, na hoteli som psov ešte prefénovala a ku kruhu sme dorazili až tesne pred začiaktom posudzovania, roztiahli sme stan, prečesala som Brutusa aj Kaču a už sme aj nastupovali do kruhu. Pôvodne mala posudzovať Tatjana Urek, ale o nej som vedela už mesiac, že tam nebude, netušila som však, kto bude za ňu náhrada. Bol to nakoniec nejaký srbský rozhodca s arabsky znejúcim menom, ktorý sa neobťažoval nejakým písaním posudkov, pozrel na psa, zaškrtol titul, koniec. O BOBa sme nastúpili všetci CAC, bez pohybu alebo nejakého bližšieho pohľadu na psov zadal BOB rovno Romeovi a bolo. Nejako mi ušla poznámka, keď som sa na tom zasmiala a viac-menej som to síce povedala vedľa mňa stojacemu Šaňovi Felszeghymu, že "a to bez pohybu?", ale počul to aj rozhodca, rozumel, a kývol, že áno. Moju poznámku si potom odskákali majitelia CACových anglických kokrov, v ktorých sa zbehlo niekoľko špičkových jedincov z Čiech a Slovenska. Tých nechal rozhodca behať dozblbnutia, čo na rozpálenom slnku bolo fakt nepríjemné. Titul zadal tomu najhoršiemu, čo mu v kruhu behalo, hlavne, že majiteľ bol miestny. V konkurencii tých ostatných mal síce dotyčný pes dostať tak akurát VD, no ale zrejme tým, že bol teda úplne iný, si vyslúžil ten titul BOB :-) Ziskom CACov v Petrovaci sa Kačenka a Brutus stali šampiónmi Čiernej hory, a tak po skúsenostiach mojich známych z podobných výstav, som švihala rýchlo sa postaviť do radu na šampionáty, teda diplomy. V rohu štadióna na stolíku pod slnečníkom sedel sám predseda čiernohorského kynologického zväzu s notebookom a tlačiarňou, a pekne jedným prštekom spokojne pomaličky vyťukával údaje na diplomy, medzitým si chvíľami pokecal s niekým, kto za ním každú chvíľu prišiel, a tak. Manžel videl, že je predo mnou pár ľudí, tak skonštatoval, že super, to bude hneď, poopravila som ho, že tak určite aspoň polhodinu. No lenže medzitým nám opäť dvíhali adrenalín naši "milí" ruskí spoluvystavovatelia, ktorí postupne nosili ďalšie a ďalšie podklady na šampionáty jednej Ruske stojacej vpredu v rade. Keď sme sa začali búrlivo ozývať, pokusy prestali. Takže som si po skoro hodine čakania odniesla diplomy a začali sme baliť veci. V momente, keď k mojim veciam ale pribehol nestrážený kerry blue teriér opäť ruskej vystavovateľky, a zdvihol nohu na moju tašku s vecami na výstavy, moje nervy praskli a tak hystericky kričať a nadávať ma snáď počula len Jaruška raz pred rokom, aj to nie na výstave a vôbec nie v súvislosti so psami :-) Všeobecná protiruská alergia sa stupňovala u všetkých.
V piatok po raňajkách som ešte okúpala psov na víkendové výstavy, lebo som nevedela, aké bude naše najbližšie ubytovanie, aj keď teda bolo vopred zabezpečené, a vybrali sme sa na ďalšiu dlhú cestu, do bosnianskeho Mostaru. V Bosne som bola len raz, v Brčku a Bijeljine minulý rok, a bolo to tam dosť "drsné", čo sa krajiny a životnej úrovne týka. Preto sme boli obaja s Rikim v šoku, keď sme prišli do nádherného Mostaru, v údolí vysokánskych hôr, a zaparkovali sme až na pešej zóne priamo v centre mesta, pred našim apartmánom. Rieka, mosty, historické domčeky, kaviarničky, obchodíky, zmrzlinárne, no úžasné. Mesto nás skutočne nadchlo. Už prvý znak dobrej organizácie výstavy bol, že z mesta bola super navigácia žltými šípkami CACIB. Výstava v obrovskej hale, kruhy komplet pokryté kobercami, katalóg na každý deň zvlášť, prehľadne spracovaný, rad na papiere síce dlhý, ale nejako som to nepocítila, lebo mi s tým pomohol Honza Zdařil, celkovo pohodovo vyzerajúca výstava, dobrá organizácia. Hlavným manažérom výstavy bol Tino Pehar, ktorý na jar v Nitre posudzoval amerických kokrov. Veci sme si zložili v blízkosti našich nových belgických priateľov a čakali na posudzovanie. Smutne som skonštatovala, že v danej konkurencii sa mi určite nepodarí zopakovať minuloročný úspech nášho odchovu na tejto výstave, keď náš Kim dostal CAC, CACIB, BOB aj BIG. Mal nás posudzovať pán Štefan Šinko zo Slovinska, o ktorom nikdy neviem, čo si mám myslieť, on je taký stále zamračený, prísny zrejme nielen ako rozhodca, ale asi aj ako človek. Čo teraz napíšem, má svoje opodstatnenie, aj keď je to za iných okolností informácia, ktorá nemusí byť zverejňovaná - pán Šinko musel mať v ten deň nejaký zdravotný problém a každú chvíľu odbiehal z kruhu na pánske toalety, ale tým zakaždým musel prejsť popri našom sedení. Na tom by nebolo nič zvláštne Vzhľadom k tomu, že ma nepozná (resp. pozná ma z videnia z výstav v Slovinsku, ale ani sa len nezdravievame), tak sa na nás ani len jedným okom nepozrel, však prečo aj. Na posúdenie kokri nastupovali pomerne neskoro, bolo pred nami ešte kvantum iných plemien. Traja psi v strednej, jeden v otvorenej, traja v šampiónoch, oproti konkurencii z Čiernej hory pribudla vystavovateľka z Francúzska a aj českým autobusom pricestovaná slovenská vystavovateľka, ktorá už po ceste do Mostaru v autobuse riešila moje "ľudské kvality" so svojimi spolucestujúcimi, a najviac jej leží na srdci to, že vlastne moji psi na to vôbec nemajú, ale ja s nimi stále vyhrávam, lebo to mám dohodnuté s rozhodcami. A navyše, ja mrcha som zariadila, aby bola vylúčená zo súťaže o psa a sučku roka, len aby moji psi mohli vyhrať tieto tituly. Samozrejme už pozabudla na fakt, že vylúčená bola preto, že si spokojne podopisovala do posudkov výsledky, ktoré jej pes nezískal, a ja som na to náhodne prišla. V dnešnej dobe internetu je ťažko falšovať výsledky z výstav, ale potiaľ už asi nedošla .... Našťastie jej spolucestujúci videli posudzovanie amerických kokrov a tak si mohli urobiť vlastný úsudok nielen o kvalite psov, ale o dotyčnej osobe vôbec. Brutus vyhral triedu strednú, Darkehaven pes vyhral triedu šampiónov, a tak sa stretli oni dvaja a ešte Romeo z otvorenej o CACIB. Rozhodca si vytiahol Romea a Brutusa, Darkehavenovi poďakoval a vtedy nastali krušné chvíle. V živote som sa toľko nenabehala v kruhu, ani len u pani Zahradníčkovej nie (ktorá teda dáva tiež obyčajne poriadne zabrať :-) ). Neviem koľko kolečiek sme behali, ale bolo ich kvantum, pot mi tiekol už po lýtkach a už mi začínalo byť jedno, ako dopadnem, aj keď som CACIB na Brutusa veľmi chcela, ale s Romeom v konkurencii .... Zrazu pristúpil ku mne rozhodca Šinko, podal mi ruku a povedal "CACIB". Super, mala som obrovskú radosť, ale musela som rýchlo utekať vziať za kruh Kačenku, pretože už nastupovala do strednej triedy, kde sa stretli tri sučky (v Mostare totiž išli všetky farby spolu). Triedu vyhrala, a neskôr sme nastúpili o CACIB so sučkou z triedy otvorenej, ktorá ale vyzerala ako iné plemeno, a s čiernou sučkou zo šampiónov, s ktorou sa za svoju kariéru trikrát stretla Georgianne, a trikrát táto čierna sučka nad Georgianne vyhrala. Nič nebolo isté .... ale tentokrát snáď po necelých dvoch kolečkách rozhodca ukázal na mňa a povedal CACIB. V sekunde bolo treba vyriešiť situáciu o BOB, po ruke bol opäť Honza Zdařil, ktorému ďakujem za predvedenie Brutuska o BOB. Získala ho ale nakoniec Kačenka, a je to jej štvrtý titul BOB vo veku 15 mesiacov! Prekvapenie ale prišlo až tesne po tom. Keď sme čakali pri rozhodcovskom stole na papiere, stála vedľa mňa Nastja, majiteľka Romea. Poznám ju osobne, vždy sa tvárila ako kamarátka, dokonca som v Moskve bola u nich doma, keď v Čiernej hore vyhrala obe výstavy s Romeom, s úsmevom na tvári som jej poblahoželala, Romeo si to tam naozaj zaslúžil. Ani sa mi nechcela pozrieť do očí, a potom o chvíľu precedila pomedzi zuby, že to bolo veľmi zábavné, že som vyhrala, že ma celé doobedie sledovala, ako rozhodca Šinko chodil k môjmu stolu a aspoň 5-krát si bol so mnou pokecať. Klapla mi sánka .... po prvé to nebola vôbec pravda, on okolo nás chodil na toaletu a naozaj po nás ani očkom nepozrel, a ani sa nepoznáme, po druhé by som to od Nastji nečakala. Samozrejme to bola voda na mlyn našej spoluobčianke, ktorá nemá mozgové bunky na to, aby nimi rozmýšľala, ale rovno to zobrala ako fakt a dôkaz, že aha, zase som mala dohodnutú výstavu. Od nej mi je to teda úprimne jedno, mrzelo ma to ale od Nastji. Ďalší šok od nej ale bol, že napriek jej moralizovaniu so mnou, ona v záverečných súťažiach spokojne nastúpila do junior handlingu. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby milá Nastja nemala 23 rokov (a je vydatá a má dcéru, to len tak okrajovo). Umiestnila sa na treťom mieste a v nedeľu junior handling dokonca aj vyhrala :-( Do ôsmej skupiny som s Kačou nastupovala úplne flegmaticky, pretože na rozhodcovi Šinkovi (vyberal aj skupinu) som si nevšimla nijaký prejav toho, že by sa mu Kača nejako obzvlášť páčila, a konkurencia bola silná, anglický koker najúspešnejší v histórii Slovenska majiteľa pána Petrovského, elegantný a nádherne sa predvádzajúci špringer Honzu Zdařila, clumber s profi handlerom z tej istej krajiny ako rozhodca, ruský labrador, ktorý v Bare vyhral BIG, a ešte nejakí ďalší retrívri, ktorým som ale nemala kedy venovať pohľad. Hneď po prvom kolečku užší výber, špringer, clumber a Kača. Okamžite ma napadlo, jéééj, Kačenka bude tretia v BIGu! Keď bol clumber tretí, tak moja radosť sa posunula o priečku vyššie , však res. BIG, to je moje najčastejšie umiestnenie v skupine :-) Aké bolo ale moje prekvapenie, keď Kača skupinu vyhrala! Na stupeň víťazov som ju stavala s husou kožou po celom tele ... a dokonca sa mi ju aj podarilo pekne postaviť do postoja v tom rozrušení. O BISa sa Kači už vážne nechcelo, takže nebolo pre mňa žiadnym prekvapením, že sa vôbec neumiestnila a titul BIS získal nádherný predstaviteľ plemena lhasa apso. Spätne som si uvedomila, že reči o tom, ako to mám s p. Šinkom vybavené, sa len posilnili tým, že som u neho vyhrala skupinu. Zasmeje sa nad tým ale každý, kto Štefana Šinka už zažil.
Naši belgickí priatelia nás pozvali v sobotu na večeru k starému mostu do romantickej reštaurácie, kde sme sa príjemne porozprávali, potom sme sa spolu poprechádzali po starom meste so zmrzlinou v ruke a rozišli sme sa do svojich apartmánov. Náš Filip nepochopil, že oni mu fakt nebudú rozumieť, a znova a znova na nich niečo rozprával po slovensky a evidentne si užíval, že ho niekto počúva, aj keď mu oni samozrejme ani slovo nerozumeli :-)
V nedeľu ráno sme sa zbalili, vyplatili apartmán, a aj keď sme pôvodne chceli zostať do pondelka, rozhodli sme sa pre manželove pracovné povinnosti odísť hneď z výstavy domov, a aj v prípade BOBa nezostať na záverečky. V danej konkurencii za prítomnosti Romea a Jerryho (Ch. Darkehaven Bullseye) ale BOB rozhodne istý nebol, takže som s ním radšej ani nepočítala. Nehovoriac o tom, že posudzoval mne absolútne neznámy rozhodca z Bosny, a nikto netušil, čo sa dá od neho čakať (viď príklad srbského rozhodcu v Petrovaci pri posudzovaní angl.kokrov). Prekvapenie bolo, keď pri súťaži o CACIB bez nejakého vážnejšieho rozmýšľania ešte pred behaním zaradil rozhodca Brutusa na čelo, prebehli sme dve kolečká a Brutus opäť získal CACIB. Hovorila som si, že no a teraz na to doplatí Kača, lebo nás určite porazí čierna šampiónka s chorvátskym handlerom. Tento boj bol pre zmenu oproti sobote tuhší, a to o dosť. Hore dole nás niekoľko krát prehadzoval, vždy si totiž dal na čelo behať toho, koho potom chcel nechať vyhrať, a nás po každom kolečku znova prehodil. Nakoniec sa zadarilo, a Kačenka dostala svoj tretí CACIB! Za kruhom mi pomáhala Martina Smetanová, milá mladá handlerka z Čiech, dcéra manželov Podzemských, dobre známych chovateľov shi-tzu, austrálskych a nemeckých ovčiakov Bohemia Acro. Okrem toho, že je veľmi šikovná, tak je tak veľmi ochotná, čo sa dnes málokedy vidí medzi psíčkarmi. Je mladá, ale na svojom handlerskom konte má toľko úspechov, že by už dávno mohla chodiť s nosom hore a pozerať na všetkých zhora, ale ona je neuveriteľne skromná. Strašne fandila Brutuskovi, napriek tomu, že aj Kačenka sa jej vždy páčila, ale nejako ju Brutus chytil za srdce za tú chvíľku, čo ho strážila za kruhom. Povedala mi, že dnes by som mala zobrať o BOB Brutuska, aby ho dostal. Myslela som si, že Brutus predsa proti Kači nemá šancu, ale teda som Martine len tak zo srandy kývla, že ja vezmem teda Brutusa, keď ona vezme o BOB Kaču. Lenže po CACIBe som Kaču držala ja, Martina držala Brutusa, a tak sme ich už nejako nevymieňali, veď to bolo úplne jedno, kto BOB dostane, aj tak som nemienila čakať na záverečky. Lenže Martina vybehala s Brutuskom BOB!!! Na to mi povedala, že to teda musím zostať do skupiny. Len tak som jej šplechla, že nezostanem, ale keď chce, Brutusa jej nechám. Vzhľadom k tomu, že rozhodca bol Brutusom nadšený, začali sme túto myšlienku ďalej rozvíjať až sme ju prepracovali do detailov. Brutuskove veci som dala Martine, ona sa dohodla s priateľom, že si po ceste urobia zachádzku cez Bernolákovo (pozor, tá zachádzka bola podľa mňa dobrých 150 km!) a že si teda Brutuska nechajú, pôjdu s ním na záverečky a v pondelok v noci ho dovezú. Okolo šiestej večer, keď sme už my mali dobrých 6 hodín cesty za sebou a boli niekde pri Zagrebe, prišla sms od Martiny, a začala tým, že Brutusko kakal, cikal a pil, tak som si hovorila, že no dobre, prebehli sa v záverečkách a nič ... ale končilo to tým, že si "hraje za odměnu se slepičkou protože byl moc šikovný a vyhrál BIG"! Tak to sme od radosti mali problém udržať auto na diaľnici :-) Dvaja naši psi v jeden víkend v Mostare získali titul BIG!
Zastavili sme sa ešte v Maribore po Maxa, ktorý ide so mnou budúci víkend na National D´Elavage do Francúzska, pre tú srandu, no a pred polnocou, po 11 hodinách jazdy, sme boli konečne po deviatich dňoch doma. Dovolenka bola skvelá, výstavný úspech neuveriteľný, moji chlapi ma celý čas obaja podporovali a pomáhali mi, no ale už sa tešíme, že sme zase doma. Ešte jeden víkend na výstave, to Francúzsko, a potom si dám na chvíľu pauzu. Veď cez burinu v záhrade už prestáva byť vidieť moje kvetinky, moju ďalšiu vášeň :-)romantika v Rogoznici a na lodi
