Výstavy sú mojím hobby už veľa rokov a mám rada profesionalitu na všetkých frontoch. Preto som vždy obdivovala profesionálnych handlerov. Najprv som na nich len zbožne hľadela s otvorenými ústami, potom som zistila, že sú to ľudia ako my a začala som ich sledovať a učiť sa od nich. Páči sa mi ich práca, ak ju robia srdcom. Dnes by som vám rada predstavila človeka, ktorý bol pre mňa dlho “neviditeľný”. Vysvetlím vám to. Na jednej výstave tento rok ma veľmi srdečne po anglicky zdravil nejaký človek pripravujúci akéhosi psa do kruhu. Mala som pocit, že som ho nikdy nevidela, ale on sa správal, akoby sme sa poznali roky. Výpadky pamäte obyčajne ospravedlňujem tým, že som blondína. Ale že by až takto? Môj dobrý kamarát mi objasnil situáciu – dotyčný človek je veľmi úspešný profesionálny handler. A keď mi začal menovať psov, ktorých tento handler predvádzal za posledných niekoľko rokov, uvedomila som si, že tých psov predsa poznám. Došlo mi, že mám dočinenia s veľmi šikovným človekom, keď jeho prácu a psov poznám, a jeho osobu pritom nevnímam. Vadí mi totiž na niektorých handleroch, že kruh je plný ich osoby a vlastného predvádzania sa, a pes sa stráca. Takže preto “neviditeľný”. Dámy a páni, zoznámte sa, profesionálny handler z Chorvátska,

 

ANTE LUČIN

 

 

Ante, poznám Ťa ako veľmi talentovaného a úspešného handlera, v posledných mesiacoch som Ťa videla vyhrať niekoľkokrát titul Best in Show, naposledy v novembri v Nitre s dalmatínom. Porozprávaj mi ale najskôr o tom, ako si vlastne začal so psami?

 

V prvom rade mi dovoľ poďakovať sa za to, že ma považuješ za talentovaného handlera, je to ozaj veľmi lichotivé počuť to od niekoho, kto sám je veľmi talentovaný handler a skúsený chovateľ. Celý život žijem so psami, moji starí rodičia a moja mama vždy mali psov, aj keď nikdy nie výstavných. Keď som sa narodil, mali sme veľmi milú sučku kríženca. Po nej sme mali veľkého čierneho bradáča od veľmi známeho chorvátskeho chovateľa, ale žiaľ museli sme ho dať preč, keď zomrel starý otec, pretože tento pes robil veľké problémy, keď bol sám doma. O niekoľko rokov neskôr mi moja mama kúpila sučku malého bradáča korenie a soľ, ktorá síce nebola výstavná, ale vďaka nej som sa dostal na svoju prvú výstavu. Potom som sa stal členom miestneho kynologického klubu a tiež členom organizačného tímu národnej výstavy v Splite v roku 1995. V tom roku môjho kamaráta pohrýzol anglický kokeršpaniel a tak som v poslednej sekunde bol požiadaný, aby som v skupine predviedol írskeho vlkodava, keďže on nemohol. Neumiestnil som sa síce, ale veľmi sa mi to zapáčilo a tak som začal viac trénovať s mojimi aj cudzími psami.

 

Kedy si sa rozhodol, že by si chcel povýšiť Tvoje hobby na profesionálny handling? Je niekto, kto Ti s tým rozhodnutím pomáhal, trochu Ťa do toho “posunul”?

 

Musím povedať, že som v mojich začiatkoch mal veľké šťastie na niekoľko výnimočných ľudí, ktorí mi pomohli a ktorí mi dali vystavovať svojich psov, aj keď som to ešte nerobil profesionálne. Začal som veľa cestovať, sledovať rôzne plemená, 

handlerov, rozhodcov, zisťoval som, čomu sa vlastne chcem skutočne venovať. Moja mama mi bola veľkou oporou, takže to nebolo až také ťažké začať handlovať stále viac a viac psov. Nemôžem povedať, že by mi niekto konkrétne s týmto rozhodnutím pomohol, skrátka som cítil, že to je niečo, čo sa mi páči a o čom sa chcem naučiť čo najviac – ale samozrejme, že bolo okolo mňa veľa ľudí, ktorí mi pomohli naučiť sa veľa o psoch, o rôznych plemenách, a ja som im veľmi vďačný za to, že sa o svoje skúsenosti so mnou podelili. Aj dnes sa snažím učiť sa od druhých, stále je sa čo učiť. A som rád, že je veľa ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať mladým ľuďom, ktorí s týmto úžasným športom len začínajú. Takže, ja som si svojho prvého výstavného psa kúpil v roku 1997, bol to malý bradáč korenie a soľ, importovaný zo Španielska, ktorý sa stal multišampiónom (medzi iným aj BOB na Európskej výstave v Tullne 1999) a multivíťazom skupiny, a tiež držiteľom titulu BIS. Po toľkom úspechu s mojím vlastným psom ma viac a viac začali oslovovať chovatelia, aby som handloval ich psov, ale ja som mal pocit, že potrebujem najprv pracovať s niekým, od koho by som sa naučil viac o úprave a tréningu. Chcel som ísť do USA, ale ako študent som nedostal vízum a tak som išiel na 7 mesiacov pracovať do Talianska pre najlepších profesionálnych handlerov v Európe, Miu Ejerstad a Thomasa Wastiauxa. Počas pobytu s nimi som sa veľa naučil a získal som mnoho skúseností. Pracoval som ako ich asistent v čase, keď vystavovali niekoľko psích legiend, ako napríklad slávneho škótskeho teriéra Ch. Tamzin Black Cherry, amerického kokeršpaniela Ch. Truly Yours Regency alebo sibírskeho huskyho Ch. Cry Out. Pamätám si, že za tých 7 mesiacov sme skoro každý víkend vyhrali BIS s niektorým z našich zverencov, niekedy sme vyhrali 4 alebo 5 skupín, takže som veľa vystavoval aj ja. Keď som sa vrátil späť do Zagrebu, získal som si vlastných klientov a začal pracovať viac a viac.

 

Porozprávaj mi viac o psoch, ktorých máš Ty doma ....

 

Ako som Ti už povedal, momentálne žijem s mojím 8-ročným malým bradáčom, ktorý sa už nevystavuje, po tom, čo zakončil svoju výstavnú kariéru ako 2 najlepší pes všetkých plemien v Chorvátsku pred niekoľkými rokmi. V roku 2001 som si v Taliansku kúpil vipeta, ktorý má na svojom konte niekoľko vyhratých skupín a tiež umiestnení v BIS. Stal sa najlepším chrtom v Chorvátsku, ale keď už dokončil šampionáty všetkých okolitých krajín, prestal som ho vystavovať. Teraz obaja trávia víkendy u mojich susedov a cez týždeň si so mnou užívajú život pravých rodinných miláčikov. Môj bradáč Aidan je nešťastný každý piatok, keď zistí, že odchádzam bez neho, keďže on výstavy zbožňoval, zatiaľ čo vipet Benjamin vždy radšej zostane v posteli ...

 

Veľmi si vážim na Tvojom štýle handlingu to, že pre vonkajšieho pozorovateľa je stredobodom pozornosti pes, ktorého predvádzaš, a Ty sa viac-menej strácaš. Povedz mi, na čo sa v kruhu sústredíš najviac? Je to pohyb, stavanie do postoja, práca s vodítkom, srsť, alebo čo to je?

 

Nuž, tento rok som posudzoval prvú celochorvátsku súťaž Junior Handler roka, ktorú organizuje Chorvátsky kynologický zväz, a predtým, než som vybral finalistov, povedal som im, že ak chcú u mňa vyhrať, musia sa stať neviditeľnými. A to je presne to, o čo sa snažím aj ja. Snažím sa dať rozhodcovi šancu vychutnať si psa, ktorého on posudzuje a ja predvádzam, v žiadnom prípade sa však nesnažím predvádzať seba. Pointa dobrého handlera je ukázať to najlepšie z daného psa, zakryť čo najlepšie jeho nedostatky správnou úpravou a predvedením – a to nemá predsa so mnou nič spoločné. Snažím sa byť vždy slušne oblečený a čistý, ale sústredím sa na najlepšie ukázanie psa, keďže nie ja som posudzovaný. Keď sa pýtaš, na čo sa sústredím najviac, musím Ti povedať, že to nie je nič z toho, čo si vymenovala. Pracujem najviac na tom, aby pes mal v kruhu radosť. Vystavovanie musí pre psov (a aj nás) byť v prvom rade zábava. Netrápi ma, či môj pes je schopný stáť perfektne bez pohnutia pol hodiny alebo urobiť každý krok bez chybičky – snažím sa, aby mal radosť, mal rád výstavy a predvádzanie sa, a tak z neho dostanem maximum. Psi si musia predvádzanie vychutnávať, inak od nich nemôžeme očakávať najlepšie výsledky. Samozrejme, že k ich dosiahnutiu je potrebný aj tréning, udržiavanie dobrej kondície nielen srsti, ale aj kože, svalov, úprava …

 

Videla som Ťa vystavovať veľa rôznych plemien, odviedol si skvelú prácu s každým z nich. Ako je možné, že taký mladý človek ako Ty sa už dokázal naučiť toľko o všetkých tých plemenách?

 

Predtým, než si beriem na handling nové plemeno, snažím sa naštudovať si štandard, zisťujem si hlavné prednosti a chybičky jedinca, ktorého idem vystavovať. Tiež sledujem nejaký čas posudzovanie daného plemena, víťazov, štýl predvádzania, úpravu… Ale stále je veľa plemien, o ktorých nemám ani poňatia!  No a o tých, ktoré predvádzam, chem vedieť čo najviac. Vždy žiadam rady od chovateľov, sledujem videozáznamy a fotografie z výstavy, aby som zistil, čo som urobil zle a čo môžem nabudúce urobiť lepšie. Druhá vec je, že milujem výstavy a aj keď som veľmi ďaleko od domova a ráno som nič nevyhral, vždy zostanem pozrieť si záverečné súťaže, pretože je tam vždy čo vidieť.

 

Môžeš mi prezradiť tajomstvo? Ako môžeš stíhať predvádzať niekoľko psov na jednej výstave, rôzne plemená v rôznych kruhoch, niekedy aj v rôznych halách? Nikdy nezabudnem ako som na jednej výstave prechádzala okolo jedného kruhu, kde si práve predvádzal dalmatína, a ako som pokračovala, zrazu si Ty bežal oproti mne s americkým stafordšírskym teriérom. Ako toto môže jeden človek zvládať?

 

Nie je to ľahké – to musím priznať. Je to veľa stresu, ale keď si to dobre zorganizuješ, všetko ide. Ďaľšou dôležitou vecou je samozrejme mať dobrého asistenta, keď mám na výstave veľa psov. Niekedy mám 10 až 15 psov na jednej výstave a všetkých predvediem sám. Inokedy idem na výstavu s dvoma psami a tí idú do kruhu v rovnakom čase. Ale vždy je to o prioritách. Keď mám dvoch naraz, vždy si vezmem staršieho klienta a toho druhého vystaví môj asistent alebo niekto z priateľov. Samozrejme, že všetci majitelia psov chcú, aby som ich psa predvádzal ja, ale niekedy je to skrátka nemožné a oni to chápu.

 

Vráťme sa k Tvojim úspechom. Robíš si záznamy o tituloch, ktoré si vyhral so psami Tvojich klientov? Koľko krát si vyhral ten čarovný titul Best In Show?

 

Ťažko povedať, koľko akých titulov som vyhral. Po niekoľkých rokoch som si prestal svoje výhry zapisovať, ale teraz mám zase svoju internetovú stránku, kde píšem o všetkých svojich nových víťazstvách. Ale s istotou viem povedať, že som vyhral viac ako 20-krát Best in Show na výstavách všetkých plemien, a ani nepočítam BISov zo špeciálok, Junior BISov a BISov dorastu. Keď som pripravoval inzerát do ročenky časopisu Our Dogs, išiel som na svoju stránku, aby som spočítal tituly, ktoré som vyhral tento rok, pretože sa mi zdalo, že toto bol môj rekordný rok a sám som bol prekvapený z výsledku – skončil som tento rok (aj keď mám ešte 3 výstavy pred sebou) s 8x BIS (všetkých plemien), 2x BIS špeciálky, 10x umiestnenie v BIS, 13x junior BIS alebo umiestnenie, 38x BIG s 19 rôznymi psami 14 rôznych plemien!

 

Je nejaký titul, ktorý si vážiš najviac? Môj tip by bol titul BIS z Európskej výstavy v Bratislave s americkým stafordšírskym teriérom, mám pravdu, alebo je nejaký iný, Tvojmu srdcu najmilší?

 

Žiaľ, sklamem Ťa, nebol som to ja, kto vybehal ten titul BIS v Bratislave s tým stafordom! Bol to jeho majiteľ a môj dobrý priateľ. Je veľa titulov, ktoré si vážim a nie každý z nich je práve BIS. Bolo úžasné vyhrať na svetovej výstave v Dortmunde BOB z 250 dalmatínov, alebo vyhrať BIS v Luxemburgu, alebo tiež 2x BIS v mojom rodnom meste Split. Skoro som plakal, keď som prvý krát vyhral skupinu s mojím bradáčom. Tiež si rád spomínam na titul svetový šampión poľovných plemien s pointrom na FCI Victor Grand Prix v Bratislave, alebo na víťazstvo BIS v Aténach práve so stafordom, ktorého spomínaš ako BISa z Európskej výstavy v Bratislave, či druhé miesto v skupine s posávskym duričom na svetovej výstave v Buenos Aires. Bolo príjemné súťažiť vo finále Collare d´Oro, alebo vyhrať s dalmatínom Top psa všetkých plemien v Chorvátsku za rok 2003. A naozaj neviem povedať, ktorý titul mi je z týchto najbližší, to sa nedá …

 

Prepáč mi moju zvedavosť, ale aké su vzťahy medzi top profesionálnymi handlermi, považujete sa za konkurenciu alebo za kolegov?

 

V kruhu sme si navzájom konkurencia, ale to neznamená, že sme nepriatelia. Veľa ľudí nenávidí iných chovateľov rovnakého plemena len preto, že napríklad viac vyhrávajú. My sa snažíme robiť si čo najlepšie svoju prácu a každý víkend je ďalšia výstava a tak aj ďalšia šanca vyhrať. Musím priznať, že nanešťastie sú ľudia, ktorí sa považujú za profesionálov, ale v žiadnom ohľade nimi nie sú, a s tými kontakty neudržujem. Som však veľmi pyšný na svoje priateľstvá s niektorými top handlermi, ako Mia Ejerstad, Thomas a Klara Wastiaux, Richard Hellman alebo Denis Sabolic. Veľa som s nimi cestoval, pomáhame si navzájom vždy, keď môžeme, sme skutoční kolegovia, ktorí sa navzájom podporujú. Nikdy nezabudnem na tri úžasné výstavy v Hercegovine pred dvoma rokmi – Thomas, Klara, Richard a ja sme tam mali spolu asi 50 psov a všetci rozhodcovia a vystavovatelia boli užasnutí nad tým, ako dobre sme sa tam bavili a ako sme si navzájom pomáhali. Myslím si, že pointa chodenia na výstavy je v stretávaní sa s priateľmi, bavení sa a zoznamovaní sa s novými zaujímavými ľuďmi. Vždy si predstavujem kynológov ako jednu veľkú rodinu – a je normálne v každej rodine, že niektorých jej členov máme radi menej, iných viac.

 

Je handling Tvojou jedinou prácou, alebo máš aj nejakú inú?

 

Nie je to moja jediná práca, ale za to je hlavná. Tri roky som pracoval ako manažér pre styk s verejnosťou pre Purinu, ale musel som skončiť, aby som mohol dokončiť univerzitu, na čom práve teraz pracujem. Okrem štúdia pracujem na niekoľkých televíznych programoch o psoch, mám svoju pravidelnú mesačnú rubriku v chorvátskom časopise Naši psi, a tiež píšem veľa reportáží z výstav pre anglický časopis Our Dogs, American Dogs in Review a aj Finnish Koirauutiset.

 

Máš okrem psov nejaké iné záujmy? Máš na ne vôbec čas?

 

Psov už nepovažujem za svoje hobby, psi a výstavy sa stali jednoducho mojím životným štýlom. Takže neviem si svoj život bez nich predstaviť. Stále veľa cestujem, preto mi neostáva čas na nejaké iné hobby alebo zábavu. Ale súčasťou môjho života musí byť dobrá hudba a dobré filmy -  na to si nájdem čas vždy.

 

Máš ešte nejaký handlerský cieľ? Vôbec si totiž neviem predstaviť, čo by to v Tvojom prípade mohlo byť. Práca, ktorú si doteraz odviedol je už aj tak skoro ako sen, tak čo by si chcel ešte dosiahnuť?

 

Áno, je to skoro ako sen, ale mám ešte veľa cieľov, ktoré chcem v najbližších rokoch dosiahnuť. Neviem to presne vymenovať, ale teším sa na všetky ďalšie víťazstvá a nových psov. Budúci rok budem mať niekoľkých špičkových psov na handling, preto viem, že sa určite nebudem nudiť. A vieš, vždy sa teším z dobrého výsledku, pretože ten je vždy dôkazom, že som na správnej ceste. A je úžasný pocit, keď si spomeniem, že budem prvý handler, ktorý bude posudzovať junior handling na Európskej výstave FCI – a to už budúci rok v Helsinkách!

 

 

r. 2005, publikované v časopise Pes a Mačka