Leto 2008

(pri podržaní myši nad obrázkom sa zobrazí k nemu text, pri kliknutí ľavým tlačítkom sa foto zväčší)

Toľko som sa chystala napísať o svetovej výstave v Stockholme, toľko o nočných výstavách v Splite a v neposlednom rade toľko o skvelom Layton team víkende ..... ale neprichádzala slina. Ale už som si vstúpila do svedomia a idem na to:

Prvý letný víkend, ešte v júni, sme mali také malé Layton team stretko v Banskej Bystrici, kde sme si naplno užívali krásny slnečný deň prehliadkou centra mesta,  posedením v reštaurácii, v cukrárni. Ako sme sa tam tak prechádzali, uvedomila som si, akú váhu pre mňa majú priateľstvá získané cez moje hobby. Presne o tomto hovoril Ante pred rokom na lodi vo svojom príhovore, keď povedal, že vlastne tieto priateľstvá sú hnacím motorom toho všetkého. A je to tak. Práve tu, na stretnutí Layton teamu v Banskej Bystrici, vznikla myšlienka, že koncom augusta sa všetky stretneme u Lenky vo Veľkom Meziříčí a urobíme si spoločný víkend tam. A nebudeme si len užívať, ale budeme aj pracovať, no teda pracovať, skôr hrať sa na modelky :-)  No a pre ukončenie pekného dňa v BB bolo treba zvečniť našu krásu a mladosť, ale keďže sme si tentokrát nevzali foťáky, na fotku na pamiatku poslúžil aj mobil :-) Aspoň nebolo tak vidno, kde tá krása a mladosť už je :-)

Švédsko ...
O dva týždne na to sa blížil víkend, na ktorý som sa dlho chystala a tešila. Svetová výstava v Stockholme. Prapôvodne som o nej ani len neuvažovala, zdalo sa mi to veľmi drahé a bolo a je mi jasné, že severské krajiny sú v našom plemene silné, takže v podstate nádej na nejaký markantnejší úspech nebola. Všetko sa zmenilo minulý rok po letnej Nitre, keď amerických kokrov posudzoval Dan Ericsson zo Švédska. Náš Riko (Ch. Layton Keep on Moving) na neho urobil veľký dojem a po výstave sme mali možnosť sa dlho rozprávať. Stále mi zdôrazňoval, že Stockholm je krásne mesto a že svetovka tam určite bude stáť za to, že skrátka musím prísť. Stále som mu tvrdila, že to jednoducho nepôjde. Dva mesiace na to som vrámci surfovania po internete našla lacné letenky do Stockholmu a červíček začal vo mne vŕtať. Dohodla som sa s manželom, ktorý sa odjakživa túžil do severských krajín pozrieť, že tam pôjdeme na rodinný výlet. Letenky sme si teda kúpili desať mesiacov vopred. Lenže ejha! Nepočítala som s tým, aký bude problém zohnať ubytovanie! Trvalo mi asi tri mesiace, kým som niečo na internete zohnala, lebo všetko bolo buď obsadené, alebo nebrali psov. Pol roka dopredu bolo tiež treba riešiť, koho vlastne hlásiť, a tiež absolvovať všetky veterinárne záležitosti, keďže Švédsko má veľmi prísne podmienky dovozu zvierat. Prihlásila som teda len Kačenku. Týždeň pred výstavou som najprv svoje rozhodnutie ísť tam oľutovala asi tisíckrát, pri všetkom tom vybavovaní papierov a potvrdení. Bola som celkom naklonená myšlienke vzdať to úplne a nikam neísť. Nakoniec som sa ukľudnila, vo štvrtok pred odletom k nám prišla Lenka, urobila mi potrebné úpravy mojich vlasov, v piatok mi pomohla s úpravou Kačenky, a bola natoľko ku mne dobrá, že zostala u nás do soboty, vstala o tretej ráno s nami, aby ma učesala a až potom išla domov a my na letisko do Viedne. Káčatko v taške, celému personálu na letisku som poctivo tvrdila, že váži aj s taškou 6 kg (v skutočnosti možno aj dvakrát toľko!), všetci sa na nás len milo usmievali, a keď mi pri detektoroch kázali Kačenku vybrať z tašky a prejsť na rukách, celý personál len zborovo vykríkol "aaaaaach, tá je krásna!". V danom momente by sme asi boli prepašovali do lietadla čokoľvek, tak ich okúpaná a ostrihaná Kačenka zaujala :-) Pri štarte lietadla na mňa vypleštila svoje krásne očká, ale potom, keď od personálu dostala teplú bagetku, si let užívala s nami. Z lietadla sme vystúpili na stockholmskom letisku Arlanda, ale mali sme pocit, že asi ani nie sme na hlavnom letisku jednej z európskych metropol. Všade vládol absolútny pokoj, zatiaľ čo na iných letiskách to vždy vrie miernym chaosom a pohybom ľudí. Stále som čakala, kedy mi skontrolujú tie sakra drahé veterinárne podklady, a či vôbec budeme mať všetko vporiadku. Nikde nič a zrazu sme stáli aj s batožinou a s Kačenkou pred letiskovou halou pri taxíkoch. Sadli sme do prvého taxíku a udali adresu hotela. Na diaľnici k hotelu som aj slzu dojatia pustila, keď veľká informačná diaľničná tabuľa bola vysvietená nápisom, že Stockholm víta účastníkov svetovej výstavy psov. Keď sme vystúpili z taxíku pred hotelom Scandic, nestačili sme zatvárať ústa. Vzhľadom k tomu, že sa mi dlho nedarilo nič rezervovať, využila som služby cestovnej agentúry a nevedela som, kde vlastne budeme ubytovaní. Cena bola na naše pomery vysoká, ale čo som tak zisťovala vopred na internete, v Stockholme to bol len taký priemer. Na prvý pohľad už len okolie hotela vyzeralo skvele, pretože ponúkalo dostatok priestoru na venčenie, a okolo bolo niekoľko reštaurácií aj obchod. Prišli sme okolo jedenástej doobeda, takže nás ešte nemohli ubytovať, ale dali nám na recepcii mapu mestskej časti a ponúkli nám malý peší výlet do okolia. Bol krásny slnečný deň, tak sme to celkom radi absolvovali. Všade okolo nás znova ten neuveriteľný pokoj. Kúsok za hotelom už začínala štvrť rodinných domčekov, či už samostatných, alebo radových zástavieb. Ocitli sme sa uprostred romantických filmov Inge Lindstromovej! Presne tak to vyzerá v tých filmoch! Stretávali sme skupinky dôchodcov, ktorí sa venovali "nordic walkingu", alebo mamičky s deťmi. Prišli sme až k jazeru (alebo to možno bol aj nejaký záliv mora), pri ktorom bola nádherná lúka a detské ihrisko. Okolo nás zastal čas ... Riško si fotil okolie, Filipko sa hral na preliezkach a ja som si s Kačenkou vegetila na lavičke a chcela som tam takto na tom slniečku byť ešte dlho, dlho .... až nás odtiaľ, celkom neromanticky, vyhnal hlad. Pri hoteli sme si v talianskej reštaurácii dali super lasagne a konečne potom sme už dostali svoju izbu. Tá bola neuveriteľne priestranná a boli v nej všetky vymoženosti ako rýchlovarka, káva, žehlička, fén, televízor, internet, atď. S Filipkom sme samozrejme museli hneď ísť do hotelového bazéna. A večer som už začala kúpať Kačenu a chystať ju na svetovú výstavu. Absolútne som nebola nervózna, úplne som sa prispôsobila švédskemu pokojnému okoliu a vychutnávala som si každý moment našej krátkej rodinnej dovolenky, akoby sa ani nechystala výstava, a to ešte aká!
Hotelové raňajky si užili len Riško s Filipkom, pretože aká-taká nervozita predsa len na mňa v deň výstavy doľahla. Ale stále v norme. Taxík prišiel načas a doviezol nás pred výstavnú halu. Vystavovali sme až posledný deň, a v okolí výstaviska už začínalo byť popravde cítiť, že sa tam 4 dni venčí cez 20 000 psov. Prekvapením bolo, že katalóg si treba kúpiť, aj keď máte riadne zaplatený výstavný poplatok. Každý pes musel pri veterinárnej prehliadke z prepravky von, na rampu, na ktorej bol dôkladne prezretý veterinárom. Čiže nielen papierová kontrola. A potom sme vstúpili do úzkej dlhej haly, ktorou sa išlo ku kruhom. Cítila som sa ako niekde doma alebo v blízkom okolí na výstave, pretože kam som sa obzrela, tam na mňa mával niekto známy. Americkí kokeršpanieli sa posudzovali v dvoch kruhoch, zvlášť psi a zvlášť sučky. Pri kruhoch bolo vyhradené miesto na úpravu a strihanie, a tam to už vrelo naplno. Zvítali sme sa so všetkými našimi známymi z celého sveta a pridali sme sa k hektike chystania sa do kruhu. V jednu chvíľu sa Lone, majiteľka nášho požičaného Carlssona, zrazu zastavila, zdvihla hlavu, pozrela sa okolo seba a povedala, že je úžasné, aká je tam dobrá atmosféra, v podstate sme si tam boli navzájom všetci konkurencia, a napriek tomu sme všetci spolupracovali. Každý pomáhal každému v tom, v čom je sám najlepší, čiže príprava do kruhu tam vyzerala ako fabrika s bežiacim pásom, niekto dotrimovával chrbty, niekto strihal nohy, niekto strihal ofiny, iný zase finálovú úpravu. V tom chaose sa zrazu pri nás zastavil Dan Ericsson, jeden z organizátorov výstavy a zároveň aj rozhodcov, vyhľadal ma, prišiel ma pozdraviť a povedať mi, že je veľmi rád, že som tam nakoniec prišla. To bol ďalší z množstva dojímavých momentov ten víkend. Čo sa týka výstavy, doma po výstave som sa stretla s názorom niekoľkých Slovákov, že vraj výstava v Stockholme nič moc, čo sa týka organizácie. No z môjho pohľadu to bolo (až na ten platený katalóg) dokonalé. Všetko klapalo, všade dostatok miesta, prístup k elektrike, reštaurácie, stánky, všetkého bolo všade dosť. Všetko bolo dobre značené, a v strede vstupnej haly stálo veľa výborne označených hostesiek, ktoré tam boli na to, aby poradili, keď mal niekto nejakú otázku alebo problém. Kruhový personál, tak to bol zážitok sám o sebe. V našom kruhu ráno vedúca kruhu nahlas všetkých po anglicky privítala (lebo vo Švédsku vie po anglicky doslovne každý), predstavila rozhodcu, zapisovateľku aj seba a zahájila tým posudzovanie. Sučky posudzoval rozhodca z Uruguaya, Nallem Jorge, a psov pani Ferelith Sommerfield z Anglicka. U sučiek to išlo svižne a rýchlo, na môj vkus posudzoval rozhodca výborne, akurát by som bola vymenila v každej triede sučku, ktorá stála na druhom mieste :-) Vždy druhá umiestnená sa mi nepáčila a do štvorky najlepších v tej triede podľa mňa nezapadla, ale ja som situáciu videla zvonku kruhu, takže to môžem hodnotiť len čisto pocitovo a nie odborne. V triede šampióniek bolo 25 sučiek, tam sme nastúpili s Kačenkou. Vzhľadom k tomu, že tretina triedy šla von s VD, som považovala jej výbornú celkom aj za úspech. Keď sa vrátili do kruhu všetky výborné do boja o poradie, tak som skonštatovala, že nechcela by som stáť na mieste rozhodcu. Podľa mňa to bola tak silná trieda, že z tých výborných, ktorékoľvek štyri by bol vytiahol do poradia, neurobil by chybu. Rozhodca si urobil užší výber 7 sučiek, z toho bolo 6 čiernych, jedna blond a žiadna viacfarebná! Nakoniec som sa tešila aspoň zo štvrtého miesta Carlssonovej sestry. Sučka, čo vyhrala triedu šampiónov, bola nakoniec svetová víťazka. Keď ešte len bojovala o umiestnenie vo finálovej štvorke vo svojej triede, ja som už stála s Riškom za kruhom a ukázala som prstom na ňu, že to bude dnešná svetová víťazka. Povedala som to síce na základe šuškandy, ktorá sa už od rána niesla okolo kruhu, ale podľa môjho skromného názoru tá sučka na to mala, takže nech si hovorí kto chce, čo chce. Prekvapujúce na nej ale bolo, že pochádzala z Japonska. Nikdy predtým som sa nestretla s americkým kokrom z Japonska, aj keď z tej krajiny pochádza veľa kvalitných vecí :-) Tým, že sučky boli posúdené tak rýchlo, sme mali možnosť sledovať zápolenie v najdôležitejšej triede vo vedľajšom kruhu, trieda šampiónov psov. Aj v tom kruhu padali "veľmi dobré" jedna radosť. Predviedlo sa tam veľa pekných psov, ale za srdce ma nestihol chytiť žiaden z nich. Svetový víťaz nakoniec vzišiel z triedy šampiónov, tam by som však bola poradie prehádzala vo finálovej štvorke úplne inak. Prvého a tretieho by som asi ani nebola vytiahla do štvorky, druhého Vamosa som poznala, je čím ďalej, tým lepší, ale zaujal ma pes na štvrtom mieste. Vyzeral výborne v statike aj v pohybe, a bol krásne upravený a predvedený .... no možno mohol mať trocha viac substancie, ale celkovo na mňa urobil dojem. A ešte som si užívala pohľad na brazílskeho handlera, ktorý sa so mnou prišiel zvítať, akoby sme boli starí známi, a to sme sa videli len raz, na svetovke v Poznani mal blízko nás svoje veci a tak sme sa tam vtedy rozprávali. Daniel Beloff, veľmi známy chovateľ mopsov, ešte známejší ako handler, pricestoval opäť až z Brazílie, aby nám všetkým ukázal, že v handlingu a príprave amerického kokra na výstavu sa máme stále ešte toľko čo učiť! Sledovať ho pri práci bol pôžitok. Som rada, že sa chystá pricestovať aj na svetovku do Bratislavy. Finále sa konalo v dvoch spojených kruhoch, na čo doplatil svetový víťaz - pes, ktorý to už neodbehal a v istom momente sa zastavil úplne. Svetoví víťazi mladých boli pekní, ale chybičky krásy sa nevyhli ani im, svetoví víťazi veteráni (v severských krajinách sú triedy veteránov silno obsadené, je to vraj veľká prestíž) už predsa neboli najmladší a tak nemohli až tak konkurovať, preto jednoznačne z danej konkurencie ako BOB vzišla čierna sučka z Japonska, svetová víťazka. Nakoniec získala aj BIG aj 3. miesto v BIS. Okolo obeda ma vyhľadal na výstave handler z Maďarska, ktorý pôvodne sľúbil svojho novofundlandského psa na finále junior handlingu reprezentantke Nórska, ale pes začal krívať a tak hľadali inú alternatívu. Obyčajne nepožičiavam psov do junior handlingu, nechcem psov na výstave príliš zaťažovať, ale keďže mi bolo jasné, že do záverečiek sa v ten deň nedostaneme a Kačenka môže potom spokojne oddychovať na hoteli až do utorka, tak som ju tej sympatickej dievčinke sľúbila. Prišla si po ňu skôr, lebo bolo treba sa pripraviť s časovým predstihom. Ak sa nemýlim, Slovensko v tomto finále svojho zástupcu nemalo (aj keď každá krajina mala nárok jedného reprezentanta vyslať). Rozhodli sme sa obísť si pre zaujímavosť predajné stánky. Našli sme nádherný stánok Dánskeho kennel klubu s prívetivými hosteskami a kompletnými propozíciami s rozpisom rozhodcov po plemenách na ich svetovú výstavu v roku 2010. Ďalej nekomentujem :-)  Po obhliadke stánkov sme zistili, že sa už na tribúnu na záverečky nedostaneme, tak sme využili možnosť sledovať prenos na veľkoplošnej obrazovke. A zrazu sme tam zbadali cez celú obrazovku našu Kačenku! Americký kokršpaniel nie je ľahké plemeno na junior handling, a nórska slečna zvládla úplne bravúrne Kačenku postaviť do postoja a v pohybe spolu skoro lietali cez ten veľký slávnostný kruh! Stáli sme tam ako pyšní rodičia Kačenky :-) A potom šup na taxík a do hotela oddychovať po náročnom, ale veľmi príjemne strávenom dni. Veľmi si prajem, aby takto dobre dopadla aj organizácia svetovej výstavy v Bratislave.
Na pondelok sme mali veľké plány, chceli sme vidieť centrum Stockholmu, ale človek mieni ...., a Riško sa zobudil so strašnou migrénou. A ešte k tomu pršalo a pršalo a pršalo. Plány skončili tak, že sme sa z hotelovej autobusovej zastávky podvečer odviezli do neďalekého nákupného centra, kde som si kúpila nový kostýmček, ako inak?, dali sme si dobrú večeru a išli späť na hotel. Vyzeralo to tak, že už zo Stockholmu nič neuvidíme a bolo mi to neuveriteľne ľúto. V utorok sme tesne poobede mali už odchádzať na letisko. Donútila som svojich chlapov zmobilizovať sa a aspoň na pár hodín sa v utorok doobeda odviezť do centra. Už sme boli zorientovaní, tak sme nepotrebovali taxík a spred hotela sme sa autobusom odviezli na zastávku metra, resp. takého prímestského vlaku. S každej strany okolo nástupišťa boli dvoje koľaje, ale evidentne vlak idúci po tej vonkajšej strane na tejto zastávke nestál, lebo sa k tej koľaji nedalo dostať. Riško si zaväzoval šnúrku na topánke, keď zrazu urobilo niečo okolo nás rýchle, krátke a pomerne hlučné "bzink". Ja som si stihla všimnúť, že to bol dlhý vlak na tej vonkajšej koľaji, Riško sa obzrel asi o sekundu a už ho nezbadal. Keď som mu tvrdila, že tade prešiel vlak, myslel si, že si robím srandu. O chvíľu v opačnom smere ďalšie "bzink", a to už aj on uznal, že aha áno, bol to vlak. Vtedy som pochopila, ako je možné, že reklamujú na arlandskom letisku vlak, ktorý vás za 20 minút prepraví z letiska do centra Stockholmu. Arlandské letisko je totiž 60 km vzdialené od centra. Nám potom prišiel taký normálny vláčik, do ktorého sme nastúpili a prepravili sa do centra, odkiaľ som mala naštudované, ako sa dostaneme k múzeu Vasaa, čo je vlastne loď z ebenového dreva, ktorú postavili v 17.storočí a na svojej prvej plavbe, ešte než stihla opustiť prístav, stroskotala. Celých 333 rokov ležala pod vodou, a potom sa ju podarilo odtiaľ, v podstate neporušenú, vytiahnuť, zreparovať, obstavať ju budovou a urobiť z nej úžasné múzeum. Počasie síce nebolo super, ale nepršalo silno, dalo sa. Bolo mi do plaču, keď som z autobusu sledovala to prekrásne mesto, ktoré sme si kvôli nepriaznivým okolnostiam nemohli a nestihli pozrieť. Určite sa chcem raz vrátiť do Stockholmu a mať čas si to tam celé prezrieť. Bol čas ísť naspäť do hotela, vziať Kačenku a Carlssona a ísť na letisko. Zvládli sme to kupodivu aj miestnou dopravou, a v pohode. Carlssonko je veľký, musel v lietadle do podpalubia, Kačenka mohla zase cestovať s nami na palube. Už nemala pri vzlietaní strach, už len čakala, kedy jej steward konečne prinesie tú bagetku! Po pristátí vo Viedni ma čakala na letisku nemilá práca, keďže sa asi náš "Karči", ako sme Carlssona prekrstili, v lietadle bál, až sa po....  A ako ho zobrať takého aj s prepravkou do auta? No nič, dámske toalety to odniesli. Išla som tam, postupne po jednej nohe som v tom mini umývadielku tam tým saponátom vykúpala celého Karčiho, potom som si odkrútila asi milión servítok, ktorými som umývala prepravku, až som si nechty dolámala, ach jo. Totálne tragikomická situácia, a ten smrad!!! Každú návštevníčku toaliet okamžite pri vstupe poriadne naplo, ale keď videli, ako tam bojujem sama so sebou a s tým h..., a ako sa Karči nevinne, nešťastne a zrútene tvári, tak mi radšej nevynadali, otočili sa a šli hľadať iné toalety. Celú cestu domov z Viedne nám v aute rozvoniaval saponát z letiskovej toalety :-) Smiala som sa sama na sebe celú cestu.

Fínsko ...
Do Fínska som síce cestovala sama, a nešla som vystavovať, ale posudzovať, ale určite to bol víkend, ktorý stojí za zmienku. Veľmi som sa tam tešila, odlietala som tri dni po návrate zo Stockholmu, ešte plná emócií odtiaľ. Znova z viedenského letiska, znova tá letná prázdninová hektika na letisku vo Viedni a ten severský pokoj na letisku v Helsinkách. Po ceste tam som zistila, že už sa asi po tých rokoch a x-tisíc nalietaných kilometroch a hodinách prestávam toho lietania báť, keďže sme sa dostali do poriadnej turbulencie a ja namiesto toho, aby som uvažovala, či to vôbec prežijem, v panike som držala pohár s kávou a najväčší strach som mala o svoje biele nohavice, lebo som si nevzala rezervné!
Na letisku ma čakala Merja Ylhainen aj s dcérou Annou. Nikdy sme sa nestretli osobne, ale máme z jej chovu Gayu, Ch. Candida´s Debussy Waltz. Dostala od klubu za úlohu sa o mňa postarať. Bolo príjemné konečne sa s ňou spoznať a mať možnosť sa osobne porozprávať. Ubytovali ma vo veľmi peknom hoteli v centre mesta Tampere a vzali ma na skvelú večeru do gréckej reštaurácie. Ráno som sa psychicky pripravovala pri káve na raňajkách, ale už mi vŕtalo hlavou, ako je to možné, že ani tu ani vo Švédsku nemali pri tak obrovskom výbere vôbec nutelu! A to tam ešte aj piekli čerstvé vafle a palacinky. Kto ma pozná, vie, že hotelové raňajky bez nutely pre mňa ako keby ani neboli :-)
Autom sme sa odviezli na miesto výstavy, do blízkej dedinky Kangasala. Prihlásených bolo 44 amerických kokrov, čo sa mi zdalo málo, ale uistili ma, že to je na ich výstavu naozaj dobré číslo, a neskôr mi to potvrdili aj iní rozhodcovia, ktorí tam už posudzovali. U nás pri klubovkách neriskujeme a neorganizujeme výstavy vonku, Fíni majú väčšinu výstav v letnej sezóne vonku. Prostredie bolo skvelé, úplne super terén, tvrdý pevný povrch porastený perfektne nakrátko pokosenou trávou. Kruh bol obrovský, väčší ako som zažila minulý rok na klubovke dobermanov v Portugalsku, takže si viete urobiť obraz ... no skrátka naozaj sa bolo kde rozbehnúť. Systém posudzovania vo Fínsku (celkove v severských krajinách) je iný. Vopred poštou aj e-mailom som dostala príručku s presne rozpísaným systémom čo a ako sa zadáva. Kokri nie sú po farbách, čiže triedy sú počtom silnejšie obsadené ako u nás. CAC sa zadáva len jednej sučke a jednému psovi, a to prazvláštnym spôsobom. Prví štyria výborní z každej triedy, od mladých až po veteránov (!!!) nastupujú do boja o CAC. Čiže ak si predstavíme extrémnu situáciu, že nejaké početné plemeno má plne obsadené všetky triedy a v každej sú štyria výborní, tak o CAC príde do kruhu späť 20 jedincov, pri plemenách s triedou pracovnou pokojne aj 24. Rozhodca teda aj z týchto všetkých určí poradie prvých štyroch. A teraz najväčšia zábava, vedúci kruhu ide a zisťuje, či je víťazný pes už Fínsky šampión. Ak nie, tak získava CAC, ak ale je šampión, potom sa CAC zadá za ním nasledujúcemu, ale aj u toho sa zisťuje, či je alebo nie je šampión a tak sa pokračuje ďalej až kým sa nenatrafí na psa, ktorý nie je šampión a teda môže akceptovať CAC. Strašne som sa toho bála, a na začiatku posudzovania som si vypýtala papier (lebo richterbuch mi nedali), na ktorý si môžem robiť pre seba poznámky. Pozerali na mňa čudne, ale papier mi dali. Až potom som pochopila, prečo. Kruhový personál bol neuveriteľne vymakaný, skúsené dámy, ktoré presne vedeli, čo majú v ktorom momente robiť, koho kedy kam postaviť, atď. Jednoducho som sa o nič nemusela starať, stále som mala prehľad, a celkovo aj vystavovatelia boli veľmi disciplinovaní, takže tým hladkému priebehu tiež veľmi napomáhali. Organizátori naplánovali medzi posudzovaním psov a sučiek prestávku na obed. Ja som to chcela mať za sebou pred tým, než pôjdem jesť, ale nedali sa odhovoriť. Tak som si dala palacinku, ale zase len s džemom!!! Už ma to fakt dožralo, ako môžu tí severania jedávať palacinky bez nutely! Tak som sa na to opýtala. A oni sa všetci tvárili, že to prvý krát v živote počujú, žeby si niekto nutelou natieral palacinky. Ale uznali, že to znie dobre a že to skúsia :-)
Čo sa týka celkovej kvality predvádzaných jedincov, bola som spokojná. Vzhľadom k tomu, že si ako rozhodca až tak nezakladám na hlave, ale skôr na kostre, uhlení, pohybe a toplajne, tak to bol vlastne taký malý rozhodcovský raj :-) V celkovom merítku výborné kostry! Zo všetkých 44 psov som v dvoch prípadoch vytkla uhlenie vpredu a v jednom prípade vzadu, hornú líniu som vytýkala možno v troch-štyroch posudkoch. Naopak hlavy som vo väčšine posudkov definovala ako nie úplne ideálne, mohli by byť lepšie modelované, väčšinou mali psi menej výrazné stopy a dlhšie nosy, tzv. sporty head. Pre porovnanie, keď posudzujem u nás, veľmi málokedy v negatívnom zmysle okomentujem hlavu. A v skoro každom posudku komentujem uhlenie a hornú líniu ako nie úplne ideálne. Vo Fínsku mala väčšina jedincov korektný pohyb typický pre plemeno. Krátky krok bez náprahu a záberu, ktorý tak často vidíme v našich kruhoch, som tam ani nevidela.
Mimo normálne posudzovanie ešte prebiehala súťaž o najlepšiu hlavu a najlepšiu úpravu. Počas posudzovania som mala rozdávať kartičky jedincom, ktorých som chcela mať naspäť v kruhu v jednej alebo druhej z týchto súťaží. Vybrala som si asi 5 jedincov s peknými hlavami, viac som ich, žiaľ, nevidela, a asi 5 jedincov s veľmi peknou úpravou. Bolo mi nesmierne ľúto voči ostatným vystavovateľom, že aj titul najkrajšej hlavy putoval tomu istému jedincovi, ktorý dostal BOB. Ten istý sa mi zdal aj najlepšie upravený, ale potom som narazila na malý pretŕčajúci pramienok chlpov z vnútornej strany prednej nohy a potešila som sa, že som si našla výhovorku, prečo nenechať znova vyhrať toho istého, a vybrala som si miesto neho krásne upraveného svetlo plavého, až skoro strieborného psa, ktorý bol veľmi pekne upravený a bolo vidno, že to je kvalita srsti, ktorá musela dať zabrať. Tak som ukázala prstom na neho a slečnu, ktorá ho vystavovala, že to je najlepšie upravený jedinec. Skoro som infarkt dostala, keď sme sa šli fotiť, a handlerka toho psa dala na fotenie do rúk handlerovi BOB-ového psa, vraj to on sa má fotiť, lebo on to strihal. Finta fň mi teda vôbec nevyšla a všetky tituly šli jednému handlerovi.
Atmosféra po výstave bola výborná, dali sme si spolu šampanské a pomaly sme sa pobrali každý po svojom. Mňa čakal večer v spoločnosti druhej Merji, s tou som sa predtým zoznámila v Stockholme. Pochodili sme spolu centrum Tampere, autom ma povozila po okolitých štvrtiach, aby som mala predstavu o meste, boli sme na nákupoch, na večeri, skrátka veľmi príjemne strávený zvyšok dňa. Na druhý deň ma odviezla na letisko do Helsínk, kde sme sa rozlúčili. Keď som sa blížila k bráne na boarding, zrazu len počujem "Linda!". Skoro som odpadla, môj známy rozhodca z Chorvátska, ktorý tam bol posudzovať na inej výstave. Tak sme ešte dali jednu rýchlu kávu a už som nastupovala do lietadla, keď v tom som zistila, že jedna nemecká rozhodkyňa letí tým istým letom ako ja, tiež posudzovala niekde vo Fínsku (tam je totiž vyše 100 výstav ročne, takže v jeden víkend aj dve-tri). Letušky nám umožnili po vzlietnutí sa popresúvať a tak som strávila zvyšok letu v jej spoločnosti kecaním o psoch.
Do Fínska sa veľmi teším o rok znova. Poletím v ten istý víkend

Chorvátsko ...
Štyri nočné výstavy v Splite. Najprv som tam chcela ísť, potom som si povedala, že nepôjdem, na čo? A nakoniec ma zlomil môj kamarát, ktorý výstavy organizoval, že to mu predsa nemôžem urobiť, aby som neprišla! Tak som špekulovala, koho prihlásiť, chcela som zobrať čo najviac psov, aby som jeho výstavu aj ja svojou troškou podporila. Dohodli sme sa s Albinou a s Lenkou, že pôjdeme my tri, a vezmeme 6 psov, Rio (Made in Genaro), Mimi (Madamme Genaro), Niki (Nicolette), Riki (Keep on Moving), Kačenka (Kissing Kate) a Carlsson-Karči (Caci´s Carl P Dal). Rozhodili sme to aj v psoch aj sučkách od triedy strednej po šampiónov. Nikto z nich nič nepotreboval, išli sme len tak, ako sa hovorí, "just having fun". Najprv som sa, ako v prípade Švédska, pokúšala o nejaké ubytko sama cez internet. Ale ani v Chorvátsku vás neubytujú kdekoľvek so psom, to som poznala už z čias, keď som robila v cestovke a vrámci služobnej cesty som obišla takých 30 hotelov a všade mi povedali, že ja môžem prísť s jedným svojim psom, ale klienti nie. Vrámci vybavovania ubytka na toto leto som využila svoje staré kontakty a chcela ísť do komplexu Uranija v Baške Vode. To sa mi zdalo ideálne, chatkový komplex priamo na pláži v borovicovom poraste, romantika, nádherná pláž, v blízkosti hotely, reštaurácie, služby. Volala som priamo s manažérom Uranije, ktorý so mnou do telefónu hovoril plynulou slovenčinou, pokecali sme o starých časoch, starých známych, ale požiadavka 6 psov a v najvyššej sezóne, to zaskočilo aj jeho, a povedal, že predsa len musí skontaktovať majiteľov zariadenia, akokoľvek rád by mi to ubytovanie tam poskytol. O chvíľu volal späť, že je mu ľúto, ale to mu fakt nedovolili. Bolo mi smutno, ale všetko zlé je na niečo dobré. Z Bašky Vody by sme na výstavu museli každý deň dochádzať viac ako 50 km. Rozhodla som sa využiť ponúkanú službu organizátorov výstavy a cez ich agentku si vybaviť ubytko. Poslala mi ponuku na apartmán v dedinke Podstrana, to je hneď prvá za Splitom smerom na Makarsku. Vraj keď máme 6 psov, tak mi dala väčší apartmán. Bol za super cenu, a fotky vyzerali výborne. Zdalo sa mi, že pre nás tri je ale trojspálňový apartmán zbytočne veľký, tak som ponúkla jednu spálňu našim známym z Belgicka, manželský pár Antonia (Tony) a Patrick. Radi sa k nám pridali aj so svojimi piatimi psami :-) A hneď sme mali fotbalovú jedenástku!
Tetris ...
Môj plán bol narvať sa všetky tri do môjho auta. Kto pozná Hondu Jazz len zvonku, myslí si, že s takým malým autom je to nemožné. Ale ja svoje auto poznám a nedám na neho dopustiť. Chvíľu som uvažovala, že poprosím suseda, aby mi požičal na cestu svoju Hondu CRV, čo je veľké auto, ale zistila som, že vnútorný priestor nie je tak dobre rozdelený, a že do Jazza predsa len narvem viac. Raz, keď nám istý mladík chcel na výstave pomôcť s balením vecí do auta, s vďakou sme odmietli, že my vieme, čo kde presne patrí, a on na to "no koukám, že tady hrajete tetris". Odvtedy baleniu auta na výstavu hovoríme, že "hráme tetris".  Mám svoje skúsenosti a viem, ako partičku tetrisu s mojím autom vyhrať :-)  Albina a Lenka môj optimizmus ale nezdieľali. Tri baby, 6 psov, každý z toho vo svojej prepravke, dva stoly, altánok 3x3 m, dve veľké klietky na apartmán, každá 1x1 m, oblečenie skoro na týždeň pre tri baby, krmivo pre psov, nejaký ten proviant pre nás, fény, kozmetika, no skrátka nikto neveril, že by sme to v tom Jazze zvládli. Neverila ani Albina, ktorá má presne takého istého Jazza ako ja.
Prvú chytila panika Lenku. Chcela ísť svojim autom, lebo sa bála, že aj keby sme to natlačili do auta (aj tak tomu neverila), tak to bude nepohodlné. Presvedčila som ju, nech sa nebojí, že to zvládneme. Súhlasila, ale vnútorne pokojná nebola, to som z nej cítila. Druhá vlna paniky zachvátila Albinu. Napísala, že to nezvládneme a že ona teda pôjde svojim autom. Tak som jej napísala, pozri, dobre, prídeme s Lenkou do Mariboru, a keď Ťa do auta nenatlačíme, tak pôjdeš svojim. Ale vedela som, že aj keby čo bolo, ja ju do toho auta natlačím :-) Potom prišla Albina s nápadom na strešný nosič. No ale ja nemám tie koľajničky alebo ako sa tomu nadáva. Albina vraj zariadi požičanie. Aj Lenka pookriala. Ja som ale stále tušila, že so strešným nosičom a jeho inštaláciou to asi nebude také jednoduché, takže som auto stále balila tak, akože strešný nosič nebude a baby som nechávala v tom, že bude, aby nepanikárili. Doma som tetris hrala už asi 4 dni pred odchodom, aby som na to mala dostatok času. Keď v stredu prišla Lenka a pozrela na moju rozpracovanú verziu tetrisu, uznala, že to by aj mohlo do toho auta vojsť. Marcelka nám prišla pomôcť s kúpaním psov, ale bolo hnusné vlhké počasie a psy nechceli schnúť. Vlhkosť vzduchu čas sušenia každého psa takmer zdvojnásobovala a aj tak to nebolo celkom ono. Večer som už bola taká unavená, že som si pomýlila nádstavce na strojček a Rikovi som vyholila hlavu nádstavcom na labky, tak chudák vyzeral na hlave ako po chemoterapii. Povedala som si, čo už, aspoň na tej poslednej výstave už bude vyzerať dobre :-)
Vyrážame na cestu ...
Vo štvrtok mala byť prvá výstava, rozhodli sme sa vyraziť až vo štvrtok skoro ráno. Pred nami nejakých 850 km cesty. Vyrazili sme o piatej, okolo pol deviatej sme dorazili do Mariboru k Albine. Čakala nás pred domom aj s manželom Borisom. Strešný nosič namontovaný na jej aute. Pýtam sa, tak čo, ideme ho prehodiť na moje auto? Boris na to, že tá montáž by trvala také dve hodiny, takže bude rozumnejšie prehádzať veci do Albininho auta a ísť tým. No ale ja som tetris hrala vyše štyroch hodín, takže to by sme nič neušetrili. Tak hovorím, nič, ideme Albinu so psami napratať do môjho Jazza a odchod bez strešného nosiča. Boris na to, a to ako kde? Dones veci a pozeraj sa, hovorím mu. Doniesol Albinine tašky. Mala som pripravené malé igelitky, do tých som prehádzala jej veci a natlačila ich do každej malej skulinky, ktorú som našla. Psi mali pripravené prepravky, takže tí boli pohodlne. A pre nás tri bolo tiež dosť miesta, to len tie veci boli natlačené. Bola som taká odhodlaná to skrátka všetko do toho auta vpratať, že si nikto nedovolil odporovať :-)
O 100 km ďalej sme sme sa pri Zagrebe mali stretnúť s Patrikom a Tony. Obyčajne sa nerada s niekým sledujem autom, ale povedala som si, že z našej zostavy by si nikto neporadil ani len s prípadným otvorením kapoty, tak bude lepšie mať na blízku chlapa. Čiže nasledujúcich 400 km sme mali ísť spolu. Dohodli sme sa, že si dáme jednu zastávku niekde pred Splitom na natankovanie a kávu. A tam to vypuklo! Sedeli sme všetci piati na pumpe na káve a tam sa odohral prvý blond moment týždňa (rozhodne nie posledný!). Rozprávali sme sa, tešili sa na výstavy a na týždeň pri mori, Albina chytila cukor, že si ho vsype do kávy .... a celý ho vysypala do popolníka! Lenka skonštatovala, že už chýbalo len aby vzala lyžičku a zamiešala si ho!
Dorazili sme do Podstrany, trošku sme sa pomotkali, kým sme našli náš apartmán. Síce bolo na internete písané, že je v tesnej blízkosti hotela Le Meridien, ktorý je na pláži, a tak sme ho hľadali niekde v jeho "tesnej blízkosti", ale keď sa nám nedarilo, opýtali sme sa miestnych a tí nás navigovali ... no dobrých 500 metrov od hotela Le Meridien, pekne do kopca :-) Apartmán mal mať podľa obrázkov pomerne veľký balkón, ale to, čo nás čakalo, by nás ani v najtajnejšom sne nenapadlo! Veľký priestranný apartmán, tri spálne, dve kúpeľne, obývacia miestnosť s jedálenským kútom a pomerne dobre vybavenou kuchyňou, veľká chladnička a to najväčšie prekvapko - balkón a terasa! Jeho prvá časť začínala sľubne, meter široký a asi 7 metrov dlhý balkón, vyjdeme von, za rohom pokračoval asi 4 metre širokou a 6 metrov dlhou terasou, a čuduj sa svete, ešte raz toľko terasy za ďalším rohom! Všetko obohnané metrovým múrom, čiže ideálne pre psov! Toľko priestoru na voľné behanie! Dole pod apartmánom sme mali slušne zásobené potraviny, takže nakupovať sme chodili v šlapkách a v pyžame.  No nebolo veľa času na obhliadku, bolo treba šup šup niečo zjesť a pripraviť sa na výstavu. Tá mala začať o ôsmej.
Výstava prvá ...
Síce sme mali akú-takú mapku, že ako sa dostať na výstavisko, ale jednosmerky v centre mesta nám predsa len dali zabrať a chvíľku trvalo, než sme výstavisko našli. Pekne sme zaparkovali na vyznačenom parkovisku okolo pol siedmej večer, vedeli sme, že kokri neprídu na rad skôr ako pred polnocou. Rozobrali sme tetris z auta a verzia 2 tetrisu pre výstavný stôl na kolečkách mohla začať. Keď už sme mali pyramídu z prepraviek naloženú, zistili sme, že k výstavisku - fotbalovému štadiónu skoro v centre Splitu, vedú rôzne chodníčky so schodíkami a podobné lahôdky. Tých cca 200 metrov nám trvalo asi 15 minút, hromžila a nadávala som strašne. Celé spotené a zmorené ťahaním tých vecí sme si rozložili stan pri kruhu s americkými kokrami, natiahli sme si elektriku a začali makať na psoch. Nikomu z mojich štyroch som doma nestrihala nohy s tým, že na výstave bude kopec času a to zmáknem. Hold, nerátala som s tým, že včerajšia vlhkosť vzduchu mi totálne zbúra plány na prípravu. Skoro som plakala, keď som s Lenkou každého psa česala a fénovala aspoň pol hodinu a napriek tomu, keď som chcela zahrabnúť hrebeňom do srsti, ostal stáť na mieste, akoby som psa dva týždne nečesela vôbec. Neexistovalo, aby som v takomto stave srsti strihala nohy. Rozhodla som sa, že aj tak na druhý deň psov vykúpem a potom im nohy ostrihám. Uvažovala som, či vôbec budem takto psov vystavovať. Ale na tráve, v noci, a u "nejakého rumunského rozhodcu", ktorého som v živote nevidela a ani on mňa nie, je to predsa jedno. Bolo síce na Chorvátsko nezvykle veľa kokrov, 15, ale veď aj tak o nič nešlo a bola to CAC výstava, atď. Po výstave som myslela, že sa od hanby niekam pôjdem zakopať. Rozhodca dal BOBa psovi z Chorvátska a mne povedal, že ma videl už veľakrát so psami na výstavách, ale s takto neupravenými ešte nikdy. No zbohom! Tá hanba! Zaprisahala som sa, že takto to už nikdy viac neodfláknem!
Čo sa týka organizácie výstavy, veľmi sa mi to páčilo (až na tú cestu z parkoviska). Priestranné kruhy na dobre upravenom trávniku, silné reflektory, vďaka ktorým bolo v kruhoch svetla naozaj dostatok, pekný a prehľadný katalóg, dostatok miesta okolo kruhov, možnosť využiť pripojenie na elektrinu, bufety, za výstaviskom trh s ovocím a zeleninou, skrátka všetko tam bolo. Záverečný kruh bol veľmi pekne dekorovaný, priestranný, s dvoma predkruhmi na ozaj rýchle posúdenie, keďže záverečky začínali až po polnoci. Len tak pre zábavu som poprosila Lenku a Albinu, či by sme nevystavili Rika, Kačenu a Nikolku v súťaži chovateľských skupín. Hodili sme na seba tyrkysové tričká a išli sme si zasúťažiť. Na naše veľké prekvapenie bolo prihlásených pomerne veľa skupín, a tak sme sa nakoniec tešili z tretieho miesta. Bol to celkom boj, keďže Riko behá z našich najrýchlejšie, musel ísť prvý, ale mala som čo robiť, aby som ho udržala, pretože bláznil za Kačenou. Zvládli sme to! Na apartmán sme sa dostali okolo tretej nad ránom, než sme nakŕmili, vyvenčili a spratali veci, boli skoro štyri hodiny. Dali sme si kávu, vyložili nohy, zhodnotili deň a išli si na pár hodín ľahnúť.
Výstava druhá ...
O ôsmej budíček, lebo bolo treba kúpať psov, a po skúsenostiach s parkovaním zo štvrtka sme vedeli, že musíme prísť na výstavu skôr. Organizátori povolili vjazd ku kruhom autom do šiestej hodiny večer, autám, v ktorých bolo 5 alebo viac psov. Len na 10 minút, vyložiť a ísť odparkovať. V priebehu popoludnia sa mi podarilo ísť na hodinku na pláž, Lenka s Albinou sa rozhodli zostať na apartmáne a oddychovať tam. Vykúpaných, ale mokrých psov sme dali do prepraviek do auta s tým, že ich na výstave vyfénujeme, zase sme mali byť na rade až pred polnocou. Na výstavisku sme mali malé nemilé extempóre s riaditeľom zemegule (čiže s chlapíkom, čo ukazoval, kde majú parkovať autá) a po hádke s ním, keď som mala adrenalín nad úrovňou únosnosti, som nechala Lenku s Albinou pri veciach a išla som odparkovať auto na vyznačené parkovisko. Keď som tam dorazila, spustila sa neuveriteľná prietrž. Dúfala som, že baby stihli postaviť stan, lebo inak budú do nitky mokré. Ja som zostala sedieť v aute a uvažovala, či vôbec má toto, čo robíme, význam. Chcelo sa mi plakať, bola by som potrebovala jeden poriadny boxerský mech aby som tie nervy zo seba vytĺkla (to už ma totiž zožieral aj PMS). Sedela som tam úplne bezmocne, lejak plieskal o auto, keby som vystúpila, som durch mokrá do piatich sekúnd, nieto ešte bežať tých 200 metrov na štadión ku kruhom. Presvedčila som samu seba, že sa musím vzchopiť, ani nie tak kvôli sebe, ako kvôli tímu. Keď budem otrávená a znechutená ja, otrávim všetkých okolo seba. A to si babenky fakt nezaslúžili. Keď lejak trochu ustal, prebehla som na výstavisko. Pršiplášť som mala, ale vo veciach, ktoré mali pri sebe Lenka s Albinou, ja som bola v aute len tak bez ničoho. Keď som prišla, stany boli postavené, s Patrikom a s Tony sme si urobili spoločné sedenie pod dvoma spojenými stanmi. Samozrejme lejak ich chytil, keď to začínali stavať, takže boli dobre premočení. Sadli sme si na kempingové stoličky a uvažovali, čo teraz. Psi mokrí (od kúpania), ale ako si v tom daždi pripojíme elektrinu? Potrebovali sme nadpojiť dve predlžovačky, tak som zobrala igelit a gumičky a začala ten spoj obaľovať. Postupne prestávalo pršať a tak sme sa odvážili ísť to dať do zásuvky. Nakoniec úplne prestalo pršať a my sme mohli pekne psov vyfénovať. Jediný Karči v ten deň zostal v prepravke, vzhľadom na politickú situáciu v daný deň nemalo význam ho vystavovať, tak oddychoval. Výstava teda dopadla presne podľa očakávania, BOB bol opäť chorvátsky pes a náš Rio za ním res. CACIB, Kačenka CACIB a za ňou Mimi res. CACIB, Niki CAC. Chovateľskú skupinu sme síce mali prihlásenú, ale vzhľadom na počasie a našu celkovú náladu sme sa rozhodli nenastúpiť a len sme celý večer presedeli s vyloženými nohami. Bolo zaujímavé sledovať junior handling. Na všetkých štyroch výstavách to posudzovali nie rozhodcovia, ale profi handleri. Milá zmena. A bolo vidno, že tí handleri vedia, čím tie deti v súťaži musia prejsť a správali sa k nim s veľkým rešpektom.
Po návrate na apartmán opäť ranná káva o štvrtej, PMS na mňa útočilo v plnej sile a tak štyri sendviče s nutelou padli za vlasť, Lenka len tak pozerala, kde to vo mne mizne :-)
Výstava tretia ...
V sobotu sme nevstali príliš skoro, bol to snáď jediný deň, kedy sme si ako-tak pospali. Ale bolo treba kúpať. V piatok sa kúpali všetci traja blonďáci, v sobotu teda prišli na rad všetci čierni. Carlssonka som sa rozhodla sušiť opäť až na výstave, a na apartmáne, resp. na terase sme s Albinou fénovali Ria a Mimi. Potom Lenka zriadila v jedálni kaderníctvo a ostrihala Albinu a mne natočila vlasy na natáčky, nech sme pekné :-) Pobalili sme na výstavu a vyrazili, mali sme pred sebou deň bez jasného konca, keďže bol anglický rozhodca Andrew Brace a nikto netušil, čo z toho vznikne. Vzala som si svoj nový bledomodrý kostýmok z Quelle, na ktorom som si skracovala sukňu, aby sa mi lepšie behalo. Od Lenkinho varenia a môjho bezodného požierania všetkého sladkého vrámci PMS som už tretí deň bola pekne nafúknutá. V tento deň som na výstave už mala aj čas aj chuť troška si to tam obísť, pozdraviť sa so známymi a trocha pokecať. Keď sme dofénovali a dostrihali Carlssona, prezliekla som sa z riflí do kostýmu a čakali sme na posudzovanie. Pán Brace posudzoval pomerne rýchlo, ale v anglických kokroch súťaž o BOB trvala dosť dlho, všetci hore-dole a znova do kruhu, atď. Keď konečne prišli na rad americkí kokri, po triede mladých išiel prvý do kruhu Rio. Z nejakého zvláštneho dôvodu nechcel rozhodcovi ukázať zuby. Rio? Bolo to strašne čudné. Myslím, že to bola kombinácia Riovej únavy a Albininej nervozity. Nakoniec to dobre dopadlo a Rio dostal CAC aj napriek tomu. A bol na rade Riko. Sobota bola jediný deň, kedy talianska handlerka s prihláseným psom (synom svetovej víťazky z Amsterdamu) nenastúpila, inak tohto psa Riko porazil každý deň. Vbehla som s ním do kruhu v plnej sile, on má asi na zadku namontovanú vrtuľu, inak sa nedá vysvetliť fakt, že tretí výstavný deň mal ešte stále toľko energie, že som mala čo robiť, aby som ho udržala. Lenka sa nevedela vynadívať na to, ako vždy pred vstupom do kruhu mu nastavila výstavné vodítko, a on doňho celý šťastný hlavou vhupol, šľahajúc chvostom na všetky strany, hurá, ideme behať! Tak a týmto hurá systémom sme vbehli do kruhu, obehli pol kolečka .... a do kelu! Moja skrátená, doteraz netestovaná, sukňa mi začala vyliezať vyššie a vyššie až som ju mala do pol zadku. Jednou rukou som bojovala s Rikom, druhou som sa snažila ako-tak udržať si sukňu, aby som nebehala v tom kruhu s úplne odhalenými tangáčmi. No nedarilo sa mi ani jedno ani druhé. Lenka stála pri vstupe do kruhu, pripravovala tam Karčiho, a len sledovala, ako sa snažím a nedarí sa mi. Komédia pokračovala, lebo po Rikovi hneď šiel Karči a nebol čas riešiť sukňu. Aj Karči je náročný na vystavovanie, aj keď v inom zmysle ako Riko. Takže sa situácia opakovala a už som si pripadala ako v nejakej komédii, keď som ťahala sukňu jednou rukou dole, ona aj tak stále vyliezala hore, adrenalín na maxime, Karči na mňa nechápavo pozeral ... a do kelu res. CAC za chorvátskym psom a jeho majiteľkou. OK, môžem si za to sama, to vystavovanie sa mi fakt nedarilo. Vystrelila som z kruhu a dlhými krokmi sa hnala k stanu, mala som len jednu triedu dvoch mladých sučiek na to, aby som niečo s tým urobila. Z diaľky som s vytreštenými očami kričala na Lenku, ktorá na apartmáne balila naše osobné veci a tak vedela, kde čo je, "daj mi druhú sukňúúúúúú!" Bolo mi jedno, či sa niekto pozerá alebo nie, strhla som zo seba tú modrú, od jedu by som ju bola najradšej rozstrihala nožnicami, natiahla som si na seba čiernu dlhšiu a voľnejšiu a v tom momente ako čarovným prútikom zo mňa opadol všetok stres. Albina už vychádzala z kruhu s Mimi s CACom, a ja som ju, už úplne v pohodičke, striedala s Nikolkou na vodítku, Lenka za mnou pripravovala Kačenku. Pekný pohodový CAC na Niki aj Kačenu, ale čo teraz? Dostali sme CACov na 5 psov, a boli sme tri. Poprosila som Patrika, nech mi vezme na vodítko Rikiho (aj keď on tajne dúfal, že mu dám Kačenu, tá mu prirástla k srdcu najviac). Albina požiadala takú mladú sympatickú junior handlerku Ivonu zo Slovinska, aby jej vzala do kruhu Mimi. V podstate na ničom nezáležalo, bolo to "just having fun". Vošli sme do kruhu, rozhodca požiadal o dve kolečká. Po skúsenostiach z toho, ako dlho vyberal BOB u anglických kokrov, sme si mysleli, že bude nasledovať podobná situácia. Rozhodca po dvoch kolečkách ukázal na slovinskú slečnu s našou Mimi. A my že dobre, Mimi vypadla, tak pokračujeme v boji. Ale povel na ďalšie rozbehnutie alebo stavanie do postoja neprichádzal, a nám asi až po piatich sekundách došlo, že Mimi, Layton Madamme Genaro, má BOB! Tešili sme sa ako malé deti a objímali sa. Patrik mi stihol vynadať, že nabudúce, keď budem chcieť, aby mi predvádzal nejakého psa, tak mu mám dať do ruky takého, čo sa dá zvládnuť. Nečakal totiž, že má Riko až takú silu a až toľko energie, takže to v kruhu s ním odtrpel. Ale tešil sa s nami z Miminho BOB. Lenže ejha! Kto zažil dotyčnú chorvátsku chovateľku, vie, že je v poriadnom trabli, keď si ju dovolí poraziť (ha ha ha, akokeby sme si my vyberali, že kto vyhrá ... to je samozrejme plne v kompetencii rozhodcu). Po tých rokoch v plemene si dotyčná na mňa už vrieskať nedovolí (akurát mi je schopná poslať sprostú sms), ale odniesla si to mladá Ivona. Chorvátka na ňu navrieskala, že čo si to dovoľuje vziať nám suku na vodítko a postaviť sa jej do konkurencie. Albine vynadala, že prečo nenechala Mimi v bedni. ???? Ako a prečo by mala byť Mimi v bedni? Nám síce nikomu ani nenapadlo, že by BOB mohla dostať Mimi, ale aj keby nás to napadlo, tak by sme ju duplom o toho BOBa postavili a v bedni nenechali! Totálne nelogické hysterické scény. Všetci okolo sa na situácii bavili, vrátane nás, až kým sme nezistili, že neskúsená Ivonka netušila, čo môže čakať a tak sa jej to celé natoľko dotklo, že plakala celý večer a odmietla nastúpiť aj do junior handlingu. Vtedy mi hysterická Chorvátka prestala byť smiešna a bola som na ňu naštvaná, pretože tej slečne to naozaj zranilo city a bolo ťažké sa na ňu pozerať, aká je zosypaná. Ono časom jej dojde, že z takýchto ľudí si nesmie nič robiť, ale v jej veku a s jej málo skúsenosťami chápem, že to bol pre ňu šok. A pre jej rodičov duplom. Bol to pre nás všetkých večer plný rôznych emócií. Rozhodli sme sa tentokrát do súťaže chovateľských skupín nastúpiť, pretože sme aj tak čakali až do konca, tak to bolo jedno. Išli sme si to len tak užiť. Posudzoval Paul Stanton zo Švédska. Milý chlapík, ale ako rozhodcu ho mať v kruhu pri normálnom posudzovaní je adrenalín, lebo dobrá je u neho jedna z najbežnejších známok. Nastúpilo zase pomerne veľa skupín, ale už nikomu o nič nešlo, panovala pomerne pohoda (aj keď, ako sme zistili neskôr, zdanie klamalo a v organizátorskom zákulisí to poriadne vrelo) a tak sme tam vbehli do kruhu Albina s Kačenkou, Lenka s Nikolkou a ja s Rikom, akoby sa nechumelilo .... a vyhrali sme! Videla som niekde na internete aj fotku (už som si ju objednala), a teším sa z pohľadu na šťastnú Lenku :-) Som rada, že poháre za chovateľské skupiny z Chorvátska zdobia teraz jej obývačku.
Opäť ranná káva na apartmáne s vyloženými nohami a hodnotením dňa a šup do postele na pár hodín spánku, lebo v nedeľu bolo treba kúpať troch blonďákov.
Výstava štvrtá ...
V nedeľu už sme vstávali ledva ledva. Hlavu som mala ako mechom udretú od únavy. Tak som sa bezcieľne potulovala po apartmáne a mala jeden blond moment za druhým. Najlepší z nich bol, keď som išla na záchod a skontrolovala som si vrecká, či mám zo sebou sáčok (keďže pri venčení toľkých psov sme si stále museli dávať pozor, aby sme mali sáčky na exkrementy). Nejako sa nám podarilo okúpať psov, zase bolo na pláne fénovať ich až na výstave. Aj na psoch už bolo cítiť únavu, až na jednu výnimku. Riko. Neuveriteľné stvorenie, ktoré sa nedá unaviť, chvostom šľahá hlava-nehlava, zo všetkého a na všetko sa teší, no skrátka pes na jadrový pohon. Na výstave sme ich postupne vyfénovali a keď som sa prezliekla do mojich obľúbených červených bodkovaných šiat, náš kamarát Edwin z Belgicka dostal záchvat smiechu, že či som práve utiekla z Disneylandu :-) Doberal si ma celý večer, ale keď ja mám tie šaty tak rada!
Posudzoval rozhodca z Nórska, Per Iversen. Raz som ho videla, asi pred rokom v Oberwarte posudzoval labradorov a tam som ho sledovala. Príjemný, s dobrým vystupovaním a jasnou predstavou o tom, čo v ktorom plemene hľadá. A naši psi nastupovali jeden za druhým, Rio CAC, Riko CAC, a hurá, aj Karči CAC!  Znova výbuch Chorvátky, ktorej pes bol v triede s Karčim. Ale nemohla vyskakovať veľmi, lebo pred výstavou dostala od chorvátskeho zväzu podmienku, že keď sa bude neprimerane správať, už jej zakážu vystavovanie. Tak sa kontrolovala, ale brblala tak, aby sme to aj tak všetci počuli. CACIBa v psoch si teda vybojoval energiou nabitý Riko, za ním res. CACIB Rio. Karči už povedal, že fakt stačilo. V sučkách sme to mali ľahšie, lebo boli naše baby každá sama v triede, a tak Mimi CAC, Niki tiež mierne na jadrový pohon CAC, res. CACIB a Kača CAC, CACIB. Požiadala som priateľku Sašu, aby vzala Kaču do kruhu o BOB. Vedela som, že jediný, kto z našich psov ešte má silu nastúpiť do záverečiek, je Riko, tak som vzala na vodítko jeho a on aj toho BOBa dostal. Nie, on si ho doslovne vybehal. Bolo mi jasné, že v skupine sa neumiestnime, lebo ju posudzoval náš včerajší rozhodca Andrew Brace, a ten dal vyhrať Mimi, takže to bolo len o tom, aby sme sa dobre predviedli, a to sme sa aj :-) Riko lietal cez záverečný kruh akoby práve prišiel na výstavu zregenerovaný týždňovým pobytom v relaxačnom štúdiu :-)  Do chovateľských skupín sa nám opäť od samej lenivosti nechcelo, ale tým, že sme zostávali po osmičku skupinu, zostali sme si pozrieť aj BIS a SUPER BIS. To len bola show! Na SUPER BIS každého zo štyroch BISových psov prieviedol akýsi rímsky bojovník, ani na to neviem v slovenčine výraz, po anglicky by som ho nazvala "lancer". To bol pohľad na ich krásne opálené telá :-) Konečne sme si aj my, baby, užili nejaký ten pohľad na telo chlapa, a nie len tých z FCI 11, ktorými sa to tam inak hemžilo :-)
Po návrate na apartmán sme tentokrát zostali pri káve dlhšie, rozprávali sme sa o zážitkoch a pocitoch z výstavy. Albina vytočená na správanie Chorvátky mi rozprávala ešte v posteli až do východu slnka. Lenka na nás pokrikovala z vedľajšej spálne, nech už sme ticho :-)
Pondelok ...
Na pondelok sme boli pozvané na párty na lodi. Radi by sme boli šli, ale to si naši psi nezaslúžili, aby sme ich nechali na pol dňa samých na apartmáne po tých štyroch dňoch fušky. Rozhodli sme sa zostať s nimi a užívať si terasu nášho skvelého apartmánu a poobede sme sa na hodinku vybrali užiť si pláž. Dokonalá pohoda, akú si len zohraté baby dokážu medzi sebou vytvoriť. Patrik a Tony na loď išli, až nám bolo trochu ľúto ich psov. Na večer sme boli dohodnutí, že nás pozvú do reštaurácie na dobrú večeru. Pekne sme sa obliekli, prikreslili, a Lenka sa postarala o naše krásne vlásky. S natáčkami a modrou sieťkou na hlave som privítala majiteľa apartmánu, ktorý sa prišiel vyúčtovať. Asi každá žena pochopí, ako som sa asi cítila :-) Až odišiel, dlho sme sa rozhodovali, či pôjdeme na večeru do Splitu, alebo len tak niekde nablízku v dedine. Nakoniec Patrik povedal, že pozná výbornú reštauráciu tam v Podstrane, že tam boli minulý rok. Tak sme sa nechali zlákať tam. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme tam, užívajúc si pohľad na more pri západe slnka, stretli Anteho, riaditeľa výstavy. Porozprával nám o svojich pocitoch o výstavách a tiež nám prezradil, čo sa dialo v sobotu na výstave a prečo tam boli kukláči. Klobúk dole pred jeho schopnosťou to celé zvládnuť.
Cesta späť ...
V utorok ráno sme s Jazzom opäť rozohrali partičku tetrisu, ale bolo to o to ľahšie, že sme už neviezli späť jedlo a krmivo. Okolo pol jedenástej sa nám podarilo vyraziť, a s jednou cikpauzou sme poobede dorazili do Mariboru, kde sme vylodili Albinu, a povinne absolvovali prechádzku na zmrzlinu. Nech by som akúkoľvek diétu držala, mariborskej zmrzline u Albánca neodolám! V živote nikdy som nejedla tak skvelú zmrzlinu, ako tam! Boris nám ako obed objednal srbské tradičné jedlo lepenje, neviem, či sa to takto píše, ale tak nejako to znie. Strašne sme sa napráskali a vyrazili na cestu, pretože doma nás čakala háravá Jeans v krycích dňoch a bolo treba ju ešte v tú noc kryť. Karči povedal, že na dobrý kvalitný sex nie je nikdy unavený, a tak ako to len on vie, skočil na Jeans a na prvý pokus záležitosť vybavil a blažene sa na mňa pozeral, či ho pochválim, aký on bol šikovný :-) Pre neho to bol určite najkrajší záver dovolenky, aký si len vedel predstaviť :-)

Velmez ...
To je familiárny názov mesta Velké Meziříčí, kde žije Lenka a kde má svoj salón krásy - kaderníctvo, kozmetika, solárium, manikúra, skrátka všetko v jednom, www.salonlenka.cz. Na predposledný augustový víkend sme si tam dohodli Layton team stretko, že si to naplno spolu užijeme, a tentokrát bez psov (teda Niki a Nelča boli doma, samozrejme). S Riškom sme vyrazili z Bernolákova v piatok tesne poobede, v Bratislave vyzdvihli Jarku a Denisku a hurá do Velmezu! Viezli sme so sebou plné auto zákuskov, štyri druhy, aby sme náhodou za ten víkend neschudli (ha ha, ako keby sa pri Lenkinom luxusnom varení dalo držať diétu! :-). Po skvelej večeri nás Lenka pozvala na bowling, ktorý väčšina z nás v živote nehrala. Jarka pri svojej premiére totálne excelovala, ani sama nevedela ako :-) Obľúbila si tyrkysovú guľu a hádzala len s ňou, a išlo jej to skvele! Asi v polovici zápolenia konečne dorazila aj Katka a tak sme už boli v plnej sile. Po návrate k Lenke domov sme dostali zákaz lašovať v chladničke zákusky, vraj to na noc nie je zdravé :-) Jaj a tak by sme si boli dali :-)  Na druhý deň nás čakalo šľachtenie v kaderníctve. Každej z nás sa venovala jedna kaderníčka a nakoniec nás Miška-kozmetička všetky pekne nalíčila. Riško-fotograf potom fotil a fotil a fotil. Popri tom všetkom sme sa nekresťansky hriešne nadžgávali zákuskami, a užívali sme si to naplno! Podvečer sme si na terase dali raclette a sedeli sme tam dlho dlho do noci a užívali si vzájomnú spoločnosť. Posťažovali sme sa navzájom, pochlácholili, zasmiali, pobavili .... človek v takom momente sedí a praje si, aby mal takúto skvelú spoločnosť na posedenie aspoň každý druhý večer. Teším sa, že sa zase stretneme zhruba o mesiac. Síce už zase so psami a poriadne si to odmakáme, ale vždy večer si spolu sadneme a budeme relaxovať. Lenke patrí naša spoločná veľká vďaka. Je to obdivuhodná žena, dobrá duša, skvelá kuchárka (ale vraj nerada varí, to jej neveríme), a sme nesmierne radi, že ju máme. A ako Riško povedal už dávnejšie, vraj bez Lenky by sme boli všetky v pr... pri tých našich akciách a výletoch :-)

... kto dočítal až do konca, dostane medailu :-)

 Linda