SPLIT 2009

(pri podržaní myši nad obrázkom sa zobrazí k nemu text, pri kliknutí ľavým tlačítkom sa foto zväčší)

... a neverím, že sa toto bude chcieť čítať ešte niekomu inému, okrem zúčastnených báb, lebo je to sakra obšírne :-) ...

Plány
Vyzerá to tak, že je mojou psiou povinnosťou opäť napísať report z výstavy. Posledný som písala skoro pred rokom, takže už by aj asi bolo na čase. Plány na dovolenku v Chorvátsku spojenú s výstavami v Splite sme začali robiť už minulý rok po ceste späť zo Splitu (minuloročný report aj s fotogalériou nájdete TU ), pretože sa nám tam s Lenkou a Albinou veľmi páčilo. Výstava tam bola skvele zorganizovaná, počasie super vyšlo a náš apartmán, v ktorom sme nakoniec minulý rok po komplikáciách s vybavovaním bývali, bol úplne super, takže sme boli rozhodnuté pre repete. Bolo od začiatku jasné, že my tri ideme, ale po čítaní nášho reportu s nami chcelo ísť viacero dievčať z teamu. Zloženie výpravy sme začali dávať dokopy už začiatkom januára. K pôvodnej trojke sa chcela pridať Marcelka, Katka, Mirka, chvíľu uvažovala aj Deniska .... Poslali sme ešte začiatkom januára objednávku na "náš" apartmán. Bola som veľmi nervózna, keď mi nechodila žiadna odpoveď. Veľmi sme do toho istého apartmánu chceli ísť, vieme, aké sú v Chorvátsku problémy s ubytovávaním hostí so psami, a tiež aký môže byť problém s venčením, kúpaním, atď. Náš apartmán Vila Galija je na účel, pre ktorý ho my potrebujeme, úplne ako stvorený, lepší neverím, že by sa dal nájsť. A začal ma chytať prvý záchvat paniky. Albinu som poprosila, nech tam skúša telefonovať. Ani jej sa nedarilo. A zrazu sme vo februári chystali s Albinou psov na výstavu do Brna, keď prišiel od majiteľa vily e-mail v znení "A vy ste na nás zabudli?" Čo tým chcel básnik povedať, neviem dodnes. Začala som ho bombardovať ďalšími mailami, že záväzne rezervujeme, atď, Albina opäť skúšala volať, žiaden ďalší kontakt. Začiatkom apríla druhý záchvat paniky, keďže sme nemali žiadne iné správy okrem toho jedného čudného e-mailu. Skontaktovala som Anteho Lučina, organizátora výstavy, že potrebujem pomoc s ubytkom. Nakontaktoval ma opäť na cestovku, ktorá mala na starosti ubytovanie pre vystavovateľov. Pánovi z cestovky sa podarilo získať kontakt na Tina Miševiča, majiteľa vily Galija, teda nášho apartmánu, a potvrdil nám, že Tino s nami počíta. Prečo nám to ale Mr. Tino nemohol potvrdiť sám a odpovedať na aspoň jeden mail, to fakt netuším. Medzičasom sme sa dohodli s rodinou Caisovcov z Košíc, ktorí majú od nás Carmenku, že aj oni by išli celá rodina. Vo vile Galija už nebol voľný apartmán, tak nám cestovka ponúkla ako náhradné riešenie ďalší apartmán niekde v blízkosti. Trochu som sa skľudnila. Ale malý zádrhel som predsa len videla v tom, že Tino nechcel od nás za apartmán zálohu, a to som vedela len na základe komunikácie e-mailom s nejakým človekom z cestovky. Vraj my sme stáli klienti, tak zálohu platiť nemusíme. To ma znervózňovalo. Na začiatku júna som poslala priamo Tinovi e-mail, už som sa nepýtala, nezisťovala, rovno som napísala, že chcem číslo účtu a že pošlem zálohu. Zázračne odpovedal !!! Odpísal, že zálohu netreba, že nás bude čakať. Tak som si aspoň tento e-mail vytlačila ako aké-také potvrdenie o rezervácii apartmánu. Medzitým, už asi aj tri mesiace pred výstavou, som baby obosielala mailami s plánmi na cestu. Bolo toho treba naplánovať veľmi veľa, od počtu psov, ich rozdelenia do tried, cez logistiku dopravy nás všetkých aj so psami, ubytovanie, rozdelenie zodpovedností v prípravnom konaní, kto čo berie, kto čo brať nemá, a podobne. Poskladali sme sa vopred po určitej čiastke, niečo z toho sme dali Lenke, šéfke kateringu, na nákup potravín, a zvyšok som zamenila za kuny, aby sme v Chorvátsku mali dostatok v našom spoločnom fonde. Dva týždne pred Splitom som bola posudzovať vo Fínsku, a to som už na letisko do Viedne išla s čiastočne pripraveným autom do Splitu, keďže som tetris začala trénovať už takto skoro :-) Od návratu z Fínska som doma začala "zbierať" psov, účastníkov výstavy v Splite, aby som mala dostatok času ich strihať a chystať. Všetko som mala veľmi starostlivo rozplánované, takže mi to pekne v pokoji vychádzalo a na cestu som bola pripravená.

Výprava
Ku konečnej verzii psov, ľudí a vozidiel sme dospeli asi tri týždne pred odjazdom. Rodina Caisových išla ich obytným karavanom aj s bišonkou Baťkou, nás 5 babeniek, Lenka, Albina, Marcelka, Mirka a ja, mojím FR-V. Psov na výstavy sme mali nakoniec 13!!!! Moje šťastné číslo. Psy v triede baby boli Anakin (Ready Steady Go) a Solo (Sole di Genaro), v triede mladých Picasso (Pic Pic Picasso), v strednej Lexus (Tru-Luv´s Money Talks), v otvorenej Danny (Ocean Eleven) a v šampiónoch sme mali dve želiezka v ohni, Rikiho (Keep on Moving) a Trystana (Micadee´s Windsong Tryst). Dievčatiek sme mali šesť, v baby triede Juliška (Quite a Scandal), v mladých Carmenka (Octopussy), v strednej Fifi (Caci´s Classic Vision), v otvorenej Nicolette a aj u sučiek sme mali dve šampiónky, Mimi (Madamme Genaro) a Lancelle. Logistika rozdelenia psov a prepraviek a klietok a domčekov a výstavných stolov do dvoch vozidiel nám tiež dala pekne zabrať. Pôvodne sme chceli ísť troma autami, ale nakoniec si Lenka vydýchla, že nemusí šoférovať tú dlhú štreku a jej Ibizka zostala v Bernolákove v garáži.
Týždeň pred odchodom, nervózna z nedostatočného potvrdenia o rezervácii apartmánu, píšem jeho majiteľovi ďalší e-mail. Akože len informačný. "Milý Tino, prídeme v stredu poobede okolo 16:00, v závislosti od premávky. Veľmi sa tešíme na pobyt v Tvojom apartmáne. S pozdravom, Linda Voláriková."  Do pol hodiny prišla odpoveď. "A vy ste kto?" Ďalej som ani nedočítala, skoro som dostala infarkt, dostala som triašku a skoro aj hysterický záchvat, keď som sa donútila čítať ďalej "....robím si žarty! Do skorého videnia, Tino"  No ešteže tak. Ale vystrašil ma statočne.
Dohoda na prípravu na cestu znela - stretneme sa v Bernolákove všetci (okrem Albiny) v utorok na obed. Poniektorým sa to podarilo, ale väčšina dorazila až okolo piatej poobede a tak trocha vznikol časový sklz pri tetrisovaní áut. No, ale zhruba do jedenástej v noci sme to mali zbalené a psov pripravených. Ľahla som si spať, s pocitom, že tých pár hodín do budíčka o 3:30 musím čo najintenzívnejšie využiť na kvalitný spánok pred dlhou cestou. Neviem, či niekto u nás v dedine kosil v noci trávu strunovou kosačkou, alebo čo sa to v skutočnosti dialo, ale ten intenzívny a neprerušovaný hluk zvonku sa nedal obabrať ani zavretím dobre tesniacich okien, keďže bolo také strašné teplo a dusno, že to vlastne bolo prašť jak uhoď. Ten zvuk ma dostal do stavu absolútnej zúrivosti a nemohla som spať už vôbec. Nakoniec som oči zatvorila možno tak na dve hodiny, netušiac, čo všetko nás nasledujúci deň čaká.

Vyrážame z Bernolákova v stredu o piatej ráno ...
Venčenie a posledné balenie sme zvládli tak, že sme vyrazili krásne podľa plánu o piatej ráno, aby sme sa vyhli zápcham v Bratislave a vo Viedni. Rýchlosti sme si stanovili na cca 110 km/h kvôli tomu, že sme boli pomerne preťažení, tak nech to nesilíme. Malý Anakin prvú hodinu cesty úporne jačal a ja som ho spoza volantu len zahriakovala, lebo som si myslela, že to preto, že nie je na auto zvyknutý. Hm, ale za Viedňou nás donútil zastaviť na odpočívadle nezvládnuteľný smrad a pekne sme čistili Anakinovu prepravku. Tak sme pre istotu vyvenčili aj zvyšok štvornohého osadenstva a vydali sa ďalej smerom na Maribor s vidinou kávy a raňajok u Albiny. Bolo dobre po deviatej, keď sme tam dorazili a začali púšťať všetkých 13 kokrov po jej mini-záhradke, nech si poriadne pretiahnu končatiny pred ďalšími 500 kilometrami do Splitu. K tomu sme si my dali kávu, čerstvé šišky a niečo na pitie, vybehli sme sa na poschodie vyvenčiť aj my a všetko bolo pripravené. Nalodili sme medzi nás Albinu s Mimi a Solom (Rio s nami nešiel, lebo je na výstavách v Dánsku) a dali sa na cestu, ktorú nám Albina, čo by miestna, ukazovala. Mysleli sme si, že diaľnica ešte nie je otvorená a tak sme sa vydali po starej ceste, až sme prišli k miestu, kde bola normálne na tvrdo cesta uzavretá. Šípky smerovali len a len na diaľnicu, ale my sme už boli len pár kilometrov od chorvátskej hranice a najkratšia slovinská diaľničná nálepka stála 15 eur. Ako správni škrobi sme sa ulakomili a veď tých pár kilometrov nejako obídeme .... ha ha ha .... dobre sme sa odžubali. Ako sme si tak dávali vyhliadkovú jazdu po slovinských kopcoch a dedinách na konci sveta, tĺkli sme si hlavy o okná auta, že sme radšej mali obetovať 15 eur a ušetrili by sme možno aj hodinu motania sa niekde po kopčekoch. No ale pohľad to bol úžasný, ja som vždy tvrdila, že Slovinsko je nádherná krajina. Ale nabudúce už nebudem musieť odhaľovať jeho tajné zákutia a pekne krásne si rovno na hranici kúpim diaľničnú nálepku. Až doma po dovolenke sme totiž zistili, že necelý týždeň pred našou cestou otvorili úplne nový diaľničný úsek, a Albina sa zaprisahávala, že o tom fakt netušila a ešte pred dvoma týždňami išla normálne po starej ceste a bez problému. Prekročenie chorvátskej hranice nás neuveriteľne potešilo, a tak sme si tam niekde medzi kopčekmi na oslavu tohto míľnika našej cesty dali cikpauzu a urobili sme si prvé fotky šťastnej 9-člennej výpravy. Tam sme mali ešte všetci úsmevy na tvári od ucha k uchu ....

Chorvátske diaľnice
Ako vášnivý šofér, zbožňujem jazdiť po chorvátskych diaľniciach, aj keď sú neskutočne drahé. Ale aspoň viem, za čo platím (to sa nedá povedať o českej D1, že áno?). Kvalitný povrch, super tunely, a rýchlo sa budujúca spojnica Zagrebu a Dubrovnika. Za diaľnice majú naozaj Chorváti môj obdiv. Odpočívadlá sú tiež výborne zariadené, a tak sme si na jednom z nich, takých 150 km pred cieľom cesty, dali pauzičku na koláčik a kávičku. Doma upečený slivkový koláčik padol za vlasť celý, ale kávička sa nekonala, lebo sme si uvedomili, že nemôžeme nechať psov v aute a ísť si sadnúť na kávu, tak sme si povedali, že kašleme na to, veď to už nemáme ďaleko a kávu si dáme na našom apartmáne. Problém bol v tom, že sa na kávu veľmi tešili aj Albina s Lenkou, a ony sú asi prekliate bosorky alebo čo, lebo vždy keď sa oni dve začnú rozprávať o tom, ako si spolu urobia super kávu podľa svojich predstáv, tak toto "nemdopadne dobre". Boli sme asi 50 km pred cieľom cesty, keď zrazu karavan predo mnou zišiel plynule na krajnicu a zastavil, tak som zastavila za ním. Netušili sme, čo sa deje. Po chvíli som vytiahla reflexnú vestu a išla sa pozrieť, čo sa stalo. Mohlo byť okolo piatej poobede, diaľnica pálila od prehriatia slnkom, bolo okolo 35 stupňov a nikde ani kúsok tieňa, cikády robili strašný randál a autá okolo hučali veľkými rýchlosťami. Karavan má defekt! A nemá rezervu! Neuveriteľné, ale na tom aute fakt od výroby nie je rezerva. Čudné. Vzhľadom k tomu, že sme plánovali tankovať až v Splite, karavan mal už pomerne málo nafty a nemohol zostať naštartovaný, a tak nešla klíma. Bolo treba akútne odtiaľ zachrániť psov. V mojom aute nás bolo 5 ľudí a 6 psov a milión vecí. Nedalo sa nič iné robiť, len napratať ďalších 7 psov do auta, pod nohy, na kolená, na hlavu ... všade. Albina musela zostať na diaľnici s karavanom kvôli jazykovej pomoci, a namiesto nej sme z karavanu my vzali Silviu. Takže 5 ľudí a 13 psov sme vyrazili smer apartmán, s tým, že budeme v kontakte a snáď sa niečo podarí s karavanom vymyslieť za pomoci asistenčnej služby, poistky, skrátka niečoho. Nálada logicky klesla. Z minulého roka sme sa celkom dobre už v Splite orientovali, takže sme plynule prešli do dedinky Podstrana a apartmán našli viac-menej úplne bez problémov, hlavne vďaka výraznému orientačnému bodu tesne pred odbočkou k nášmu apartmánu - baru Kokot :-) Tento orientačný bod nás rozveselil vždy, keď sme okolo neho prešli, čo Albina nemohla pochopiť, čo nám je také smiešne :-)  Vystresované a unavené nás uvítal usmiaty majiteľ apartmánu, Tino. Okamžite nám ponúkol svoju pomoc, ale predbežne som mala z diaľnice info, že sa pokúšajú gumu zalepiť penou a že snáď kúsok prejdú, aspoň do Splitu k najbližšiemu autoservisu, a tak Tino po tom, ako nám odovzdal apartmán a milé dary na uvítanie, odišiel. Ale s tým, že keby niečo, máme ho zavolať. O chvíľu som volala s Albinou, penou sa veľká diera na pneumatike zaplátať nedá, a tak treba odťahovku. Komunikácia s chorvátskym autoklubom a aj s poisťovňou (ktorá defekt nezahŕňa do poistky) zlyhávala na celej čiare. Zavolala som Tinovi a oboznámila ho so situáciou. Do 10 minút prišiel pre mňa na apartmán, kde my sme zatiaľ mali provizórne na balkóne 13 psov a nemohli sme sa pohnúť ani nič robiť, klietky boli na karavane. Od stresu a únavy som už po všetkých len vrčala. Sadla som Tinovi do auta a vyrazili sme smer diaľnica, karavan bol od apartmánu asi 50 km. Medzitým on stihol riešiť nejakého svojho známeho, ktorý má odťahovku. Stavili sme sa ešte v autoservise zistiť, či majú takú gumu, akú potrebujeme. Nemali. Za ten čas, čo sme šli s Tinom smerom ku karavanu, mal skoro celý čas telefón na uchu a vybavoval pre nás nejakú pomoc. V tom momente som sa začala opúšťať, schúlila som sa do sedadla v jeho aute a bolo mi do plaču. Od únavy, stresu, bezmocnosti. Bola som rada, že tam je, pretože som si nevedela predstaviť, ako by som ja sama, blondína, čo ani kapotu na aute otvoriť nevie, vybavovala niekde v Splite odťahovku a autoservis, keďže Dušan s Albinou z diaľnice po telefóne veľa vybaviť fakt nemohli. Dorazili sme ku karavanu chvíľu pred odťahovkou, ktorú Tino vybavil. Nakladanie karavanu na odťahovacie auto sa nezaobišlo bez nepríjemného škrtnutia zadnej časti auta o cestu, ale nakoniec sa to zvládlo, Dušan išiel s odťahovkou a do Tinovho auta sme pribrali Albinu, Ivetku a Michala. Medzitým sme ešte zistili kontakt na ten druhý apartmán, ktorý mali Caisovci rezervovaný a zavolali sme tam, že prídu najskôr zajtra, lebo to už sme vedeli, že karavan sa dá odtiahnuť len k výjazdu z diaľnice, pretože by bolo veľmi riskantné ho viezť na odťahovke dole kopcom serpentínami od diaľničného výjazdu do centra Splitu. Prestávala som už vnímať, mohlo byť okolo desiatej-jedenástej v noci, predchádzajúcu noc som veľa nespala a šoférovala som skoro 900 km a potom ešte toto všetko ... keď mi na Tinov mobil volal pán z cestovky, s ktorým som bola niekedy cca v apríli v kontakte a rezervovala Caisovcom ten apartmán, a ponúkal mi svoju pomoc a bol neuveriteľne vlezlý a nevedela som sa ho slušnejšie a inteligentnejšie zbaviť ako tým, že som mu asi stokrát zopakovala, že je veľmi milý a veľmi si vážim jeho ponuku a áno, keď bude treba, zavolám aj o tretej ráno, áno, ďakujem, ste veľmi milý, áno, ďakujem, to je od vás veľmi milé, áno Mário, ďakujem Vám .... bla bla bla. Keď sa mi konečne podarilo zakončiť s ním telefonát, pozrel sa na mňa Tino a začal si ma doberať, že super, tak on sa mi venuje celý večer, ide sa roztrhať pomocou, vybavuje, telefonuje, zariaďuje a ja prispatá mu nepoviem ani slovo, ale hlavne, že "Mario is nice". Jeho humor ma pobavil a naštartoval. Chvalabohu, lebo už som bola tesne pred kapituláciou. Na konci diaľnice sme vysadili Ivetku a Michala ku karavanu a vzali už len Albinu do apartmánu. O zábavu v aute sa nám znova postaral Tino, keď na výpadovke pri povolenej maximálnej rýchlosti 80km/h v pravom pruhu predbiehal autá idúce v ľavom, rútiac sa sám rýchlosťou okolo 140 km/h a vrieskajúc niečo v zmysle "to ti glupi turisti". Obzrela som sa a z glupich turistov sa vykľuli štyri autá s poznávacou značkou Splitu, tak sa milý horkokrvný Tino skľudnil a radšej nič nepovedal.  Medzitým som volala babám na apartmán, aby komplet vyprázdnili moje auto, že musím s ním ísť späť k diaľnici doviezť klietky z karavanu. Keď sme dorazili k apartmánu, Albina už tiež tesne pred odpadnutím, čakali nás tam deprimované baby s 13 psami, ktorí lietali hlava-nehlava po balkóne, značkovali, vrčali a ja neviem čo všetko. Klietky boli akútne, aby sme ich ako-tak mohli od seba oddeliť a púšťať po skupinkách. Tino sa ponúkol, že pôjde späť k diaľnici so mnou. Najprv som slušne a s vďakou odmietla, lebo veď to tam už poznám a nestratím sa, ale potom som si uvedomila, že sama baba okolo polnoci na cudzom mieste, som unavená a vystresovaná, čo keď sa mi niečo po ceste prihodí? Predsa len som radšej pristala na to, aby šiel so mnou. Pomohol nám s klietkami do auta a potom aj z môjho auta hore na terasu apartmánu. Ešte keď sme išli úzkymi uličkami hore k apartmánu a na T-križovatke som pri odbočovaní doprava vyhodila blinker, Tino dostal záchvat smiechu, že na čo v takých uličkách po polnoci, keď nikde nikoho široko-ďaleko, používam blinker. Nuž zo zvyku, nie? Keď odbočujem, tak blikám. Doma blikám aj pri vchádzaní z ulice do garáže. Späť k jeho pomoci, od siedmej večer nám intenzívne pomáhal všetkými možnými spôsobmi až zhruba do jednej v noci, kedy sme si spoločne ešte dali už u nás v apartmáne kávu a rozlúčili sa. Tinov humor, ktorým nás aktívne zásoboval aj v takejto situácii, ma tak naštartoval, že ešte po jeho odchode som dobrú hodinu vybaľovala a upratovala veci, umývala balkón a podobné aktivity, zatiaľ čo baby už padali mŕtve do postelí. Neberiem ako samozrejmosť, že v podstate skoro cudzí človek (poznáme ho len z minulého roka, že sme už raz boli jeho klientami) nám takto aktívne pomáha. Na slová mojej vďaky odpovedal len toľko, že si vie predstaviť, v akej situácii sme a že sme čiastočne bezmocní, že keby on bol niekde v zahraničí a toto sa mu stalo, tiež by mu veľmi dobre padlo, keby mu niekto miestny pomohol, takže to pre neho bolo samozrejmé. Ani netuší, ako veľmi si to všetko vážim. 

Štvrtok ... alebo všetko zlé sa konečne na dobré obráti
Po tom, čo sme sa dostali do postele snáď niekedy okolo tretej nad ránom, som sa zobudila už o siedmej na to, že Picasso šteká. Psi totiž spali, tak ako minulý rok, vonku na terase, tam im bolo najlepšie. Ale Picasskovi sa nepáčilo, že ujo zo susedného domu ráno polieva paradajky. Ujovi sa zase nepáčilo, že Picassko po ňom šteká a niečo mi po chorvátsky začal hovoriť, ale ja rozospatá a v pyžame po už druhej prebdetej noci (a s vidinou ďalších štyroch nocí na výstavách), som len mávla rukou, Picassovi dala po jeho mäsitej rozkošnej papuli a išla späť do postele. Trikrát som sa prehodila z boku na bok a zistila, že spať už fakt nebudem a vypravila som sa v tichosti, aby som baby nezobudila, do pekárne dole k jadranskej magistrále, čo bolo asi 400 metrov dole kopcom, a potom naspäť pekne hore. Keď som sa vrátila, baby postupne začali rozliepať oči a objavovať sa v obývačke. Ranná káva a bojová porada. Museli sme vymyslieť plán B, čo ak karavan nebude pojazdný, ako sa dostať na výstavu. Plán A bol ísť všetci autom aj karavanom, plán B predstavoval verziu bez karavanu, a teda len moje auto a v ňom Albina, Mirka a ja a len asi polovica psov. Marcelka, ustanovená za šéfku kúpania psov, nastúpila do služby (do kúpeľne) a začala makať. Dušan dal vedieť z diaľnice, že už niečo s gumami riešia a že nejako teda prídu. Objavil sa Tino, tak som ho požiadala, nech mi ide ukázať, kde je ten druhý apartmán, v ktorom mali byť ubytovaní Caisovci, aby to nemuseli hľadať, že im to ukážem. Išli sme spolu tam, no ale prúser. Uzučká ulička a z nej ešte užšia príjazdová cestičôčka k apartmánu, ešte aj zatočená tak, že neexistovalo tam parkovať karavan, a nebodaj sa s ním ešte nejako tam otočiť alebo inak manévrovať. Tak nič, mala som v pláne urobiť to tak, že karavan sa zaparkuje pred našim apartmánom a Caisovci sa k tomu ich budú prepravovať mojím autom. Keď sme konečne karavan dostali slávnostne pred náš apartmán, skrsla vo mne myšlienka, že či by sme vlastne nemohli fungovať v tom našom apartmáne všetci deviati, s tým, že Dušan s Michalom a Ivetkou by v karavane len prespávali. Tinovi sme už začali mierne prerastať cez hlavu, ale mávol rukou a povedal, že dobre. Videla som na ňom, že už je mierne nervózny, a to je čo povedať na Chorváta, ktorý sa inak stále tvári akože svet gombička, lebo on žije v Splite, strede vesmíru, a zrejme jeho životným krédom je "keep smiling".
Okolo obeda sme teda už boli všetci. Najedli sme sa a začali plánovať. Situácia bola taká, že na karavane bolo namontované nejaké provizórne koleso, s ktorým sa dalo ísť tak do maximálne 50km/h, novú gumu sme mali dostať až o týždeň v stredu!!!  Čo teraz? Dušan rozhodol, že na výstavu pôjdeme, skrátka len pôjdeme o niečo skôr a budeme sa presúvať pomaly, od nás to bolo na výstavu do centra mesta 15 km, to sa dalo zvládnuť aj pomaly. Niektorých psov sme nechali mokrých s tým, že ich vysušíme na výstave, niektorých sme pripravili už "doma" na apartmáne komplet. Marcelka si statočne mákla v kúpeľni, ostatné baby zase vonku pri fénovaní, ja som z každej roboty okúsila len tak trošku, lebo som viac-menej lietala hore-dole mojím alebo Tinovým autom vrámci riešenia situácie s karavanom. Potom som ešte zariaďovala s mojím zlatým Antem, že skrátka chcem mať karavan zaparkovaný na výstavisku pri kruhoch, nech to stojí čo to stojí. Len pár vyvolených áut, resp. väčšinou len karavanov, sa totiž dostalo na výstavisko, a to za poriadne vysokú pálku. Ostatné mohli len vojsť, vyložiť veci (za výdatnej asistencie miestneho na to určeného personálu) a šup šup s autom preč von na parkovisko.
Vyrazili sme po tretej, a po ceste smerom na výstavisko sme sa ešte museli zastaviť v pneuservise zložiť zálohu na dve objednané pneumatiky. Všetko časovo pekne klapalo, tesne po štvrtej sme vchádzali autami na rozpálené výstavisko v centre mesta, starý to štadión teraz u nás tak populárneho Hajduku Split :-) Mávala som na organizátorov, ktorých tam hekticky behalo neúrekom a každý presne vedel, čo robí a prečo, že ten karavan za mnou tam musíme zaparkovať pri kruhoch, keď v tom sa rútil oproti mne pán riaditeľ Ante kričiac, že Lindička, kde máš ten karavan? No za mnou, drahý, nevidíš? :-)  Tak sme úspešne karavan zaparkovali na výstavisku, vyložili veci z FR-V a ja som ho išla von na parkovisko zaparkovať. Trošku sme bojovali s elektrikou, pretože od rozvodných skriniek sme boli pekne ďaleko a nedočiahli nám ani neviem koľkokrát nadstavované káble. Tak sa Dušan rukami-nohami dohodol s nejakými Talianmi kúsok od nás, že sa napichneme na ich elektrinu. Síce nás za ten večer párkrát odpojili, ale Dušanko-chalanko veci zariadil vždy tak, že by dobre bolo, a napichol nás späť.
V kruhu sme mali pred sebou dobrých 50 psov, bola to CAC výstava, posudzovať mal Hans v.d. Berg z Holandska. Veľmi známe meno, ale popravde, nikdy som u neho nevystavovala, ani som s ním nikde neposudzovala, vôbec som ani nevedela, ako vyzerá. Mohlo to dopadnúť akokoľvek. Po úvodnej hektike s parkovaním a vybaľovaním sme sa vybrali pre katalóg. Marcelke sa až natlačili slzy do očí, keď sme si prečítali zloženie triedy šampiónov a ona potrebovala jeden jediný CAC na dokončenie šampionátu Chorvátska pre Rikiho. Okrem našich dvoch ešte jeden Hellada Hill´s pes a jeden Moonlight Show. A jeje. Silná to konkurencia. Naši ostatní chalani mali v konkurencii každý po jednom talianskom psovi, jeden z nich predvádzaný profi handlerom, ktorý bol počas všetkých výstav naším susedom a nič netušiac nám robil neskutočnú zábavu. Tváril sa strašne dôležito, handloval kvantum psov rôznych plemien, a mal asi štyroch asistentov, ktorých v pravidelných intervaloch sprdával o život. Hotová talianska rodina :-) Každú chvíľu sme sa zadúšali od smiechu na tom, ako sa z ich stanoviska ozývali hysterické výlevy handlera v jeho rodnej taliančine, o chvíľu zase traja asistenti okolo neho lietali, jeden mu štetečkou oprašoval neviem čo zo saka, druhý mu medzitým obúval topánky, no skákali okolo neho ako okolo anglickej kráľovnej. Milý dôležitý sa potom skoro zakopal pod zem, keď som po ceste k prenosným WC prešla poza ich stan (lebo popred nebolo kadiaľ, toľko tam bolo nastavaných ich vecí) a dotyčný sa práve prezliekal a pekne krásne neplánovane mi ukázal holého .... a ja na neho len s úsmevom na tvári že "hello" :-) Úplne som ho dorazila ktorýsi iný večer, keď sme stáli spolu pred kruhom a išli sme nastúpiť do jednej triedy a on sa tváril tak strašne nenahraditeľne dôležito, až mu išiel prasknúť gombík na saku, a ja som sa ho spýtala, či mu nie je malé to sako. Tváril sa, že tak, ako je to vtipné "mojim" babám, je to vtipné aj jemu, a odpovedal, že nemá malé sako ale veľký pupok, čo bola svätá pravda.
Asi 20 štartových čísiel pred nami som babám navliekla gumičky na ramená, každá dostala čísla psov, ktorých išla predvádzať, obliekli sme si biele sukienky a cyklamenové tričká, a vyčesané a pekne decentne namaľované s pekne pripravenými psami sme si ich na kolečkách odtiahli bližšie ku kruhu. Nemali sme žiadne očakávania, všetko bolo absolútne vo hviezdach, nikto sme sa s tým rozhodcom predtým nestretli, nemohli sme kalkulovať, predvídať, vôbec nič. Tak sme tam stáli tichúčko a doslova pokorne. V podstate sme boli radi, že sme vôbec na výstave, po tom všetkom, čo tomu predchádzalo. Jedinú Nikolku sme v ten deň nechali "v bedni", lebo sme na ňu potrebovali CAC až v sobotu, tak nech sa zbytočne neunaví pred jej dňom D. Prvá išla baby trieda psov, Marcelka s Anakinom a Albina so Solom. Bolo milé ich spolu všetkých sledovať spoza kruhu. Keďže sme boli všetky rovnako oblečené, teda aj oni dve, rozhodcovi bolo jasné, že sú tí dvaja psíci z jedného tímu a bolo vidno, že sa mu pinďúri páčia. Po nich psík v triede dorastu a potom bol môj čas nastúpiť z bláznivým Picassom do triedy mladých, jeho prvý výstavný pokus. Rozhodca sa mi zdal veľmi milý a príjemný a komunikatívny. Paradox bol, že všetkým ostatným babám sa zdal neprístupný až arogantný. Tak ja neviem, asi mal svojho času Robo pravdu, keď mi raz povedal, že mne sa zdá milý každý, kto mi jednu nevrazí :-)  Ale vážne, dávno mi rozhodca v kruhu nebol takto sympatický ako tento. Normálne sme si pokecali o chybách a prednostiach mojich psov, čo ja za normálnych okolností vôbec nerobím, s rozhodcom v kruhu skrátka nediskutujem, ale toto bolo také milé a nenásilné. Jemu sa rátal fakt, že som si presne vedomá toho, čo mám na vodítku, a hlavne, že máme na vec rovnaký názor (v čom som sa utvrdila na druhý deň pri čítaní všetkých jeho posudkov na našich psov, s ktorými som sa absolútne stotožňovala). Keď nastupovala do kruhu do strednej triedy Mirka s Lexusom, pánov v.d.Bergovi sa už muselo cyklamenovatieť pred očami :-) A keď som prišla do otvorenej triedy ja s Dannym, tak sa ma spýtal, koľko nás je a koľko máme psov. Je nás 6 a vystavujeme tu 13 psov. Veľmi mu bolo sympatické, aký sme team, a ako si to užívame. Po Lexusovi dostal CAC aj Danny, talianska konkurencia odišla s dlhým nosom. Najväčšia konkurencia počtom aj kvalitou však striehla v triede šampiónov. Ja som vzala Rikiho, Albina Tristana a vyrazili sme do jamy levovej medzi ďalších dvoch psov z Ruska. Bielozlatý pes Moonlight Show vyzeral na prvý pohľad perfektne, krásna hlavička, mierne samičí výraz síce, ale celkovo taký "pretty picture". Marcelka za kruhom pred infarktom a so slzami v očiach čakala, čo bude. No jediné, čo som jej mohla sľúbiť, bolo, že ja urobím všetko preto, aby sa Riki odprezentoval čo najlepšie. To sa síce ľahko povie, ale už horšie urobí, pretože neriadená strela na jadrový pohon Riki, ten by uštval a vytiahol z kruhu aj golema zrejme, keby sa rozhodol. Po individuálnom posúdení si rozhodca vytiahol blond Helada Hill´s psa a Tristana do stredu, zauvažovala som, že sa ide rozhodovať medzi nimi. Ale nie. Hellada Hill´s štvrtý, Tristan tretí, ide do tuhého, bielozlatý pes a Riki spolu do pohybu. Keď rozhodca ukázal na mňa, že prvé miesto, od radosti som až vyskočila a baby spoza kruhu víťazne radosťou kričali a tlieskali. Tento jeden jediný CAC, to bolo to, čo sme z celého výletu v Splite najviac potrebovali a s čím sme sa po pohľade do katalógu skoro už rozlúčili. Do kruhu nastúpila Silvinka s Juliškou. Juliška totiž mojou spoločnosťou mierne pohŕda, neviem z akého dôvodu, nevďačnica jedna malá. Potom sa Silvinka vrátila pre Carmenku do triedy mladých, kde mala v konkurencii maďarskú bielozlatú sučku. Tešili sme sa Carmenkinmu prvému miestu ... až kým Silvia nevyšla von aj s posudkom, čo neveštilo nič dobré, lebo titulové posudky zostávali v kruhu. Ejha .... veľmi dobrá 1. Nie celkom nám bolo z napísaného jasné, že prečo, posudok na Carmenku sedel a nebolo v ňom nič také na VD, ale možno že rozhodca aj niečo nadiktoval, čo zapisovateľ prepočul ... nikto nevie. Neriešila som to, pretože rozhodcove posudky fakt na našich psov dokonale sedeli a niektorí rozhodcovia v triede mladých dávajú VD skoro ako pravidlo. Fifi v strednej triede CAC, chorvátska sučka z triedy otvorenej odkráčala s posudkom v majiteľovej ruke, čiže zrejme s VD a na to Mimi a Lancelle v triede šampiónov, Mimi CAC, Lancelle V2, res. CAC (a keďže je Mimi už šampiónka Chorvátska, Lancelle platí ako CAC). Rýchlou bojovou poradou sme si rozdelili psy o BOB a nastúpili sme do kruhu. Myslím, že sme spôsobili za kruhom mierny vietor, nahrnulo sa tam pomerne veľa divákov, ktorým sa naskytol zaujímavý až groteskný pohľad. O BOB sme totiž súťažili len my :-) Šesť babeniek vysmiatych od ucha k uchu (konečne, po tých útrapách), v bielych sukienočkách a cyklamenových tričkách, s účesmi od www.salonlenka.cz :-) Neskromne si myslím, že v danom momente si divák psov ani nevšimol :-) To si ale nemohol dovoliť pán rozhodca (ktorému ale psia krása evidentne hovorí viac ako tá ženská :-) ), a začal si detailne vyberať. Do najužšieho výberu si vybral Rikiho a Mimi, ktorých sme aj my považovali za naše "vlajkové lode". Nakoniec to svojou energiou vyhral Riki so mnou na druhom konci vodítka a Marcelka mala znova slzy v očiach, ale tentokrát to našťastie boli slzy radosti a dojatia. Milý pán rozhodca, nadšený z nášho teamu a z našich psov, sa ma ešte opýtal, že ako je možné, že ma ešte nikdy na výstave nevidel, a ja som mu odpovedala, že aj mne je čudné, že ja som jeho nikdy nezaregistrovala, pritom to meno fakt z počutia poznám.
Onedlho po posúdení v kruhu sa mali začať záverečky. Osviežili sme sa melónom z trhu vedľa výstaviska, a pripravili sme si logistiku záverečiek, lebo sme mali nastúpiť do viacerých súťaží. Najprv Solo do BIS baby, kde sa s Albinou umiestnil na treťom mieste. Jééééj, to je super! V takej silnej konkurencii bejbín, ktoré skôr orú zem namiesto predvádzania sa a točia sa hore-dole dokolečka na vodítku, veď majú od 3 do 6 mesiacov, je toto umiestnenie úplne super :-) Potom sme sa prichystali do chovateľských skupín a mierne museli trénovať choreografiu, pretože zosúladiť 6 ľudí a 6 psov tak, aby to spolu dobre vyzeralo, sa síce môže zdať na pohľad jednoduché, ale v skutočnosti to je dosť problém. Vedeli sme už z minulého roku, že súťaž chovateľských skupín je na týchto výstavách počtom aj kvalitou absolútne nabitá. Neviem, koľko skupín nastúpilo, ale zaručene ich každý večer bolo viac ako 10. Mladému srbskému rozhodcovi sa náš kokrí tím zapáčil, vybral si nás do finálovej trojky a nakoniec sme získali pekné druhé miesto. Keď mi podával ruku pri fotení (na super pozadí), tak mi oznámil, že nám jeden pes non-stop skákal. Marcelka sa potom priznala, že to bol Picasso, ktorého sa jej nedarilo spacifikovať :-) Nuž, prvá výstava. Hajzlík malý divoký. Za kruhom pri trénovaní bude behať ako profesionál, v kruhu vie, že nemôže dostať po zobáku, tak robí hovadiny. Bože aké je to múdre už vo svojich 10 mesiacoch a na prvej výstave! Nastala pokojná chvíľka pred tým, než pripravíme Rikiho do súťaže BIG v ôsmej skupine. Nejaká výstavná hystéria alebo stres ma nechytali, pretože my sme potrebovali na neho CAC, a získal ešte aj BOB, takže čo už bude ďalej, bolo úplne jedno. A dokonca, teraz po dvadsiatich rokoch od kedy sa aktívne pohybujem v kynológii, som celkom prestala mať stres zo vstupu do kruhu. Niežeby som neurobila všetko preto, aby pes vyzeral dobre, ale už som to prestala vnútorne prežívať. Po prvých desiatich rokoch som prestala mať kŕče v bruchu, a teraz po ďalších už nemám stres ani len v hlave :-) Kam sa dopracujem po ďalších desiatich? :-) Taká zrelaxovaná a potešená našim celkovo dosiahnutým výsledkom som vošla do prípravného kruhu, kde sa už zhromaždilo celkom dosť víťazov plemena osmičky. Posudzovať mal "náš" pán rozhodca v.d.Berg. Riki sa mu v kruhu páčil, išlo teraz o to, aká sa zíde konkurencia a čo milý Riki, neriadená to strela, v kruhu vyvedie. Posudzovanie v záverečnom kruhu bolo rýchle, tak ako minulý rok. Každý rozhodca mal dosť času si v predkruhu vybrať favoritov a po nabehnutí do veľkého kruhu si už len mal vybrať finálovú trojku a maximálne tých troch nechať individuálne predviesť. Tak sme nabehli, Riki meter predo mnou letel na vodítku, ani chybný krôčik neurobil, našťastie. Postaviť všetkých do postoja, ešte jeden pohľad rozhodcu, a výber finálovej trojky! Boli sme tam! Za svet neviem, kto bol na treťom mieste, druhé miesto lagotto romagnolo s profi handlerom prefláknutého mena a Riki vyhral BIG!!! Po mesiaci na výstave, a opäť BIG! Odfotili sme sa, ja som sa vrátila k svojej starej dobrej tradícii postaviť na fotenie "na bedni" psa najhoršie ako len viem a išla som smerom k predkruhu čakať na Best In Show. Pohár aj granule som tam v zmätku a prekvapení zabudla :-) Pred samotným Best In Show ešte bolo Junior Best In Show, kde mal nastúpiť náš Picasso. Na bojovú úlohu jeho predvedenia sa podujala Albina. Sledovala som ju z prípravného kruhu, Picasso jej chodil úplne super, potvora jedna malá, a tak sa v tom strašnom kvante juniorov prebojovali do najužšieho výberu myslím šiestich psov a až potom vypadli z konkurencie. Perfektné a neočakávané. Do BISa sme s Rikim nastupovali v kľude, za svet si nepamätám, kto posudzoval, ale podľa fotiek mám ten dojem, že to bol ruský rozhodca, ktorý nás mal posudzovať v nedeľu. BIS sa stal malý čierny bradáč z Ruska. 
Zbalili sme si veci, stany sme nechali na mieste, vietor nefúkal, všetci karavanisti ich tam nechávali, vraj to tam bude strážené. Náš sused, bláznivý narcis handler z Talianska, tam nechal aj stoly aj klietky aj dokonca svoje malé saká zavesené na vešiakoch na konštrukciách jeho stanu. My sme toľko odvahy nemali a tak sme okrem stanov zbalili fakt všetko. Cestu späť do Podstrany na apartmán sme našli skoro v pohode, už sme v Splite pečené-varené a poznáme aj jednosmerky v centre mesta a aj názvy väčšiny hlavných ulíc, takže ako veľké frajerky sme vykľučkovali, ale keď sme si už vydýchli, že najcentrovatejšie centrum už máme za sebou a že už sme na správnej ceste, upustili sme trochu od pozornosti a zakecali sme sa, prešvihli sme odbočku na výpadovku na jadranskú magistrálu, na ktorú sme sa potrebovali dostať. Myslela som si, že ďalej ešte bude možnosť odbočiť, ale nebola. Keď som sa chcela otočiť, spoza mňa sa vyrútilo nejaké chorvátske (splitské) auto a krížom cez tri pruhy zmenil smer trasy bez toho, aby sa unúval dať blinker. A ja glupa turistka za volantom v cudzom meste o tretej nad ránom som si skoro cvrkla od strachu, lebo sama som nevedela, kam mám ísť a ešte hentaký blbec na ceste mi tam chýbal. Spomenula som si na to, ako sa mi Tino smial, že používam blinkre. No tak som mu hneď pri najbližšej príležitosti šplechla, že ja síce používam blinkre aj tam, kde možno fakt nemusím, ale oni Spliťania ich nepoužívajú ani tam, kde by fakt mali. Odpoveď Tina ma absolútne zabila. Vraj on mi veľmi rýchlo a jednoducho vysvetlí, prečo oni nepoužívajú blinkre. No daj, chlapče! A z neho vypadlo: "Čo teba do toho, či ja idem doľava alebo doprava?" Koniec, na toto nemám protiargument :-)


Piatok ... vzdávame sa
Zase ma nad ránom zobudili psy, mohlo byť tak okolo piatej. Mirka s Marcelkou mali spálňu ku psom oveľa bližšie ako ja, psi im v klietkach spali priamo pod oknom :-), a ja som každé ráno štartovala z postele a robila poriadky pri psoch na terase, a dievčence keď rozlepili oči, tak sa nestačili čudovať nad mojimi skororannými terasovými historkami, oni o ničom nevedeli. A nevedela ani Albina, s ktorou som sa delila o manželskú posteľ a v hystérii každé ráno, keď som počula psov, som vyťahovala hlučnú žalúziu na našom balkóne, aby som sa dostala von. Tie baby spali ako zarezané, všetky do jednej! Tentokrát však neštekal Picasso na uja s paradajkami, lebo klietky sme na noc zakryli plachtami tak, aby vzduch prefukoval, ale aby psi na uja nevideli. Hluk pochádzal z klietky, kde bol Tristan a Riki a tí sa pobili. Onedlho som prišla na to, že prečo. Lebo vo vedľajšej klietke bola Lancelle, ktorá v ten deň začala hárať. Ufff ... a máme o problém naviac. Bitkárov som násilím oddelila, v polomrákotách som ich kamsi poprehadzovala a preorganizovala a išla si ešte ľahnúť. O siedmej som už zase vyrušila Silvinku zo spánku v obývačke na gauči, kde som si bola po peňaženku a vyrážala na svoju každorannú túru k pekárni po čerstvé pečivo. Mohla som ho síce kúpiť aj v obchode pod apartmánom, ale mne bolo sympatickejšie ho kúpiť v pekárni, kde ho čerstvo upiekli. A aspoň som si po ránu zašportovala, ak mi už nestačil ten šport pri behaní s toľkými psami na výstave :-) Pri rannom venčení sa baby čudovali, že sú psi v iných klietkach, ako ich oni v noci uložili. A vtip bol v tom, že boli presvedčené, že do klietky dali na noc spolu Dannyho, Picassa a Rikiho ako vždy, a nikto nevedel ako sa k nim dostal Tristan, a potom ešte Linduška úradovala o piatej nad ránom a tak už boli porozhadzovaní kade tade úplne :-)
V ten deň bolo na pláne prekúpať len Carmenku a Picassa, ktorý si oslintal a zašpinil predné nohy. Takže v podstate oddychovka. Neplánovali sme ich fúkať na apartmáne, ale až na výstave, takže sme mali čas na trochu oddychu. Čo pre mňa vlastne znamená čas upiecť koláčik. Hold, jediná chybička "nášho" apartmánu je, že tam nie je rúra na pečenie. Inak by som sa vybláznila pečením. Takto som mohla maximálne urobiť korpus koláča s podlhovastých piškót. Nie všetko sa mi darilo podľa mojich cukrársko-maniackych predstáv, ale v konečnom dôsledku sa z toho vykľul celkom pohľadný a nakoniec vraj aj veľmi chutný broskyňový koláčik. Ja som ho ani neochutnala, nebolo veľmi kedy. Obliekla som sa do plaviek, a Dušan keď ma zbadal, celý rozradostený, že jéééj, ideme na pláž? A ja že nie ideme, ja idem. Situáciu zachránila Lenka, ktorá Dušanovi vysvetlila, že ja chodím na pláž sama. Z domu som zvyknutá byť veľa cez deň sama, nikdy nemám pustené ani rádio ani televízor ako kulisy, mám rada absolútne ticho, a byť niekoľko dní v spoločnosti 9 ľudí je síce super, ale ja trošičku potrebujem vypnúť a byť úplne ticho a iba sama so sebou. Tak som sa odtafárila na pláž dole k hotelu Le Meridien, 5-hviezdičkovému obrovskému komplexu. Povedala som si, že si tento rok nájdem nejaké súkromnejšie miestečko na pláži, ako veľkú hotelovú pláž plnú lehátiek a tak som sa pustila po pláži smerom na juh a za hotelovou privátnou marinou s jednou luxusnejšou ľoďou za druhou, som sa dopracovala ku krásnej dlhej pláži, kde ani takto v špičke sezóny a pri 37 stupňoch nebolo vôbec veľa ľudí a tak som si rozložila svoj uteráčik so siluetami psích plemien, ktorý som dostala ako suvenír pred dvoma týždňami vo Fínsku a zaspomínala si na krásny víkend strávený tam v spoločnosti neuveriteľne zábavných ľudí. Otvorenej vody sa bojím ako čert kríža, takže som sa namočila tak po pás a zvyšok času strávila chytaním bronzu, ktorý sa na mňa chytá teda veľmi ťažko. Po hodinke som sa spokojná vrátila späť na apartmán, pripravená sa začať obliekať a chystať a v konečnom dôsledku zakričať heslo výletu "baby, panika!". To na apartmáne znamenalo, že je čas odchodu a treba rýchlo nanosiť všetkých 13 psov z terasy do naštartovaných vyklimatizovaných áut, na výstave zase toto heslo znamenalo rýchlo vytiahnuť psov z prepraviek nastavaných pred kruhom, naposledy prečesať a šup s nimi postupne do kruhu!
Zmenili nám rozhodcu, a namiesto plánovaného Íra nás mal posudzovať nejaký Španiel, a keďže jeho meno nebolo v katalógu, lebo sa to zmenilo asi dva dni pred výstavou, tak si ho ani nepamätám, nikdy som to meno nepočula. Piatok sme celkovo nejak vopred vzdali. Obliekli sme si bledomodré tričká a biele sukne, ktoré nám Lenka cez deň starostlivo oprala (v práčke, ktorá ešte minulý rok na apartmáne nebola!) a vyžehlila. Bejbinky psov tentokrát vyhral Anakin s Marcelkou, Picasso dostal CAJC, aj keď musel v kruhu troška dostať odo mňa po zobáčiku a pán rozhodca ho verejne nazval "crazy Picasso", Lexusko opäť nad svojou talianskou čiernou konkurenciou CAC, Dannynko jediný deň v piatok neporazil svojho tiež čierneho talianskeho konkurenta, no a trieda šampiónov .... Tristan V3, Riki V2, res. CAC a ruský bielozlatý psíčok vyhral triedu. Hm, keď sa rozhodcovi páčil natoľko, že mu dal triedu, pochopila som, že mu dá aj BOB. To bol presne typ psa, ktorý buď zaujme absolútne, alebo vôbec. O CACIB psov sme nastúpili teda len s Lexusom, ktorý za bielozlatým psom získal res. CACIB, a pán rozhodca sa neunúval zavolať Rikiho o res. CACIB, čo podľa pravidiel mal urobiť. Nuž, chybička se vloudí :-) Silvinka s Juliškou pekne VN1, na to sa podujala Carmenku vziať do triedy mladých Albina. Maďarskú konkurentku opäť porazila a dostala k tomu aj bonus CAJCíka, resp. v Chorvátsku sa tento titul značí ako PRM = prvak razreda mladih. Huráááá! Potom sama Fiflena v triede strednej CAC, Nikolku sme z triedy otvorenej opäť vynechali, a v šampiónkach Mimi CAC, Lancelle za ňou res. CAC. O CACIBa sme nastúpili ja s Fifi, chorvátsky chovateľ Tomi s jeho sučkou z otvorenej a Albina s Mimi - našou najväčšou hviezdou a nádejou. Hm. Fifi CACIB a Tomiho pálená sučka res. CACIB. Ani vo sne by ma to nenapadlo. O BOB sa zišli Picasso, Fifi a bielozlatý pes, a výsledok tohto boja mi bol vopred jasný, a moje očakávanie sa naplnilo. Vyhral bielozlatý ruský pes. Do záverečiek sme mali ešte pomerne dosť času, tak sme si vyložili nohy a niečo si zobli. Anakinko sa pekne predviedol s Marcelkou v BIS baby, my sme si šli zasúťažiť do chovateľských skupín a to, že si nás fínska rozhodkyňa ani nevšimla, sme akosi už vopred vycítili a očakávali a nejako sme to celé len odflákli. Ani náš fanklub, ktorý sme tam inak každý deň mali za kruhom pri našom nabiehaní do kruhu (a netušíme, kto boli jeho členovia ani koľko ich bolo, ale podľa revu a tlieskania ich bolo veľa), nebol v ten deň vôbec aktívny. Takto nejako to v ten piatok skrátka malo byť. Ticho pred búrkou, ktorú sme mali rozvíriť na ďalší deň :-)
Na junior BIS sme sa vykašľali, s vidinou dlhšieho spánku, ale akosi sa nám to nepodarilo a zase bolo dobre po tretej, keď sme sa uložili do postelí. Povýstavná nočno-ranná káva so zákuskom na dobrú noc, krátky pokec o výstave a šup do postieľok na pár hodín.

Víťazná sobota
Budíček mal byť opäť skorý, keďže sa išli všetci psi kúpať. Teda Marcelka išla kúpať. Nemusela som si budík vôbec nastavovať, okolo siedmej zase ktorýsi z našich miláčikov sa opäť ozval z terasy, tak som opäť štartovala. Nemohla som trafiť do šľapiek, tak som len rýchlo jednu schytila do ruky a hystericky vyťahovala hlučnú roletu, ktorú som nevytiahla poriadne a treskla som si o ňu svoju polorozospatú hlavu ... no každoranná to moja groteska, o ktorej klasika nikto z báb zase nič nevedel :-) Doletela som na terasu ako boh pomsty s ružovou šľapkou výstražne zdvihnutou v ruke, štekajúci crazy Picasso môj výraz okamžite pochopil bez toho, aby som urobila nejaký ďalší pohyb, ale zato Anakinovi táto moja poloha bola absolútne neznáma a tak pre zmenu spustil hysterický krik on, takže ak aj nejakého suseda nezobudil predtým Picasso, Anakin to už musel urobiť zaručene. Musela som okamžite zmeniť taktiku, Anakinkovi vysvetliť, že to som predsa ja a výstražne zdvihnutá šľapka patrila Picassovi a nie jemu. Ukľudnil sa teda, a ja som sa vybrala do pekárne, už bol môj čas. Po rannej káve s babami a venčení našich trinástich miláčikov, čo chcelo tiež poriadnu logistiku, mohla Marcelka začať kúpať. Z nejakého dôvodu sa zase objavil Tino a sedel s nami s Albinou v obývačke na káve. My sme vedeli, že on zrejme tuší, že tam psov kúpeme, ale tiež to zrovna nemusel vidieť na vlastné oči, takže dohoda bola, že keď príde Tino, nesmú sa mokrí psi vynášať z kúpeľne. Lenže Tinovi sa nechcelo odísť a kecal s nami. Tak sa baby vynašli a psov si podávali na terasu maličkým okienkom z kúpelne :-) Skoro som odpadla, keď mi to potom povedali :-)
Lenka s Ivetkou sa zatiaľ naháňali v kuchyni a fantasticky sa dopĺňali, a my sme mali jeden gastronomický zážitok za druhým. Keď som sa Tinovi sťažovala, že mi na apartmáne chýba rúra, povedal mi, ako už stokrát pred tým, že ja fakt nie som normálna. Normálny človek si ide na dovolenku oddýchnuť, kdežto ja prídem a makám na psoch a noci trávim na nejakých výstavách a ešte aj pindám, že mi chýba rúra! Komu normálnemu by už na dovolenke chýbala rúra! Tam máte mikrovlnku dievčence, keď si chcete nejaký polotovar narýchlo prihriať. No ale milý Tino, my máme so sebou majsterky varenia Lenku a Ivetku, nám je nejaká mikrovlnka alebo nebodaj reštaurácie po okolí pod úroveň! My máme super jedlo 5-krát denne! Mikrovlnka fakt skončila v kúte na zemi, lebo len zavadzala Leničke na kuchynskej linke, a využívali sme ju naozaj minimálne len v prípade, že niekto nestihol hromadný obed a zohrievalo sa mu jedlo dodatočne. Kysnuté marhuľové knedlíky, hovädzie mäso v paradajkovej omáčke, hríbovo-zemiaková polievka, brokolicová polievka, šošovicová omáčka, grilované bravčové stehno so zemiakovou kašou, kuracie prsia ako steaky, to je len časť nášho fantastického jedálnička, pri ktorom nás ani nenapadlo uvažovať o tom, že by sme sa mohli ísť niektorý večer trebárs najesť do nejakej miestnej taverny. Ani omylom!
V sobotu sme si dali na svojom vlastnom exteriéri veľmi záležať. Po tom, ako sme sa v piatok opustili, sme boli celkom naštartované na nový deň. Rozhodca z Poľska, ktorý nás síce v plemene nikdy neposudzoval, ale raz pred dvoma rokmi dal Rikimu vyhrať BIG, tak sme si hovorili, že ten by sa mu mohol snáď páčiť. A chovateľské skupiny mal posudzovať rozhodca, ktorý ako svetlá výnimka nepatril k FCI 11, tak sme na neho išli útočiť nie len peknými zladenými psami, ale aj ženskými zbraňami. Vytiahli sme naše najsexi tričká z nášho repertoáru oblečenia, oranžové so zlatou potlačou, s výstrihom vpredu, vzadu aj na ramenách, takým, že až až :-) Aj Lenička si v ten deň špeciálne mákla na našich účesoch, Albina nám všetkým upravila a nalakovala nechty oranžovým lakom presne sa hodiacim k tričkám. Sukienky sme vytiahli sexi čierne, k tomu zladiť topánočky a mohli sme vyraziť. Toto mal byť náš top outfit, tak sme sa rozhodli si urobiť v ňom nejaké spoločné fotky ešte za denného svetla. Ante na nás kričal hneď ako nás už preoblečené zbadal, že "beautiful as always", čo veľmi potešilo. Psov sme už mali upravených a mydlili-šmydlili sme ich už niekoľko dní, takže ich exteriéru sa nebolo treba až tak venovať, tak sme sa vydovádzali na sebe a užili sme si to naplno. Od zaparkovania karavanu na výstavisku po posudzovanie sme mali čas niekoľko hodín, takže sme si toto celé divadielko okolo nás samých mohli dovoliť. Keď ešte svietilo slnko, ale už bolo nízko, aby tak strašne na psov nepieklo, vytiahli sme ich na fotenie. Zaujali sme okoloidúcich, okolostojacich aj okolosediacich natoľko, že okolo nás časom urobili polkruh a tak nás nefotil už len Dušan, ale aj úplne cudzí ľudia. Smiali sme sa, zabávali sa a užívali si. Ivetka s Michalom nám intenzívne pomáhali nosením tých správnych psích modelov na fotky, až sme nakoniec urobili spoločné foto našej šestice so všetkými trinástimi američanmi, ktorých sme so sebou mali. Na výstavisku sme zdvihli poriadny vietor a ak čírou náhodou o nás ešte niekto nevedel, no tak už vedel :-) Boli sme každý večer neprehliadnuteľné a vôbec to nepreháňam :-) Myslím si, že osadenstvo výstavy sme rozdelili na dva tábory - tých, ktorým sme sa páčili a fandili nám (a že sa nám tých pochvalných komplimentov dostalo, to by sme mohli o tom napísať ďalší dlhý článok!!!), a na tých, ktorým sa z nás a z našej radosti dvíhal žalúdok :-) Aj takých bolo určite dosť, len nám to, našťastie, neprišli povedať, na rozdiel od tých, ktorým sme sa páčili.
Asi s hodinovým predstihom sme si odtiahli stolíky a prepravky ku kruhu. Rozhodca Andrzej Kazmierski už bol vo švungu a svojím typickým komickým spôsobom sa venoval posudzovaniu nejakých veľkých plemien. Tak sme sa ešte na chvíľu usalašili a dostavil sa na nás menší útlm. Ale zrazu som sa prebrala, lebo naše čísla sa pomaly priblížili, skočila som zo stola, na ktorom som sedela a bez rozmýšľania som luskla prstami a zakričala "baby, panika!". Tie vyskočili ako bleskom zasiahnuté a okamžite začali vyťahovať psov. Vtom sme sa zastavili a začali sa strašne smiať samy na sebe, ako to máme nacvičené na povel :-) Prví šli do kruhu opäť Anakin a Solo, rozhodca im neurčil poradie (čo je v tejto triede normálne). Picasso už bez nejakých vážnejších blbostí CAJC, Lexusko s Mirkou krásny CAC, Dannynko tiež nechal svoju taliansku konkurenciu za sebou a dostal tak CAC, no a opäť išlo do tuhého v triede šampiónov. S maličkou dušičkou som čakala, čo sa stane, pretože sa ma chvíľu pred tým Monika Skoková opýtala, že čo je to za amerického kokra, ten čo včera vyhral Best In Show? Prosím? Náš bielozlatý konkurent? No zbohom. To je pre neho veľká devíza na ďalšie dni. Nuž ale, nie vždy je to pravidlom, a tak bielozlatý pes V3, Tristan V2, res. CAC a Riki opäť CAC!!!  Hurá! Julička VN1, u Carmenky som si tentokrát bola CAJCom istá, ale to som asi nemala byť, pretože také V2 za maďarskou konkurentkou ako lusk. Tak takto sklamaná a prekvapená som už dávno nebola. Všetci naši psi vyhrali triedy a na Carmenke chcel asi rozhodca demonštrovať, že nie, on nám predsa nedá vyhrať každú triedu .... alebo neviem, čo ho k tomu viedlo, pretože bez komentovania exteriéru oboch zúčastnených sučiek, naša lietala meter predo mnou na vodítku a maďarská meter za handlerom so stiahnutým chvostom :-(  Toto bolo najväčšie rozčarovanie a sklamanie celého výletu ako pre mňa, tak aj pre celý team. Toto bol jediný večer, kedy ju Carmenka neporazila. Škoda, že "vďaka" tomuto nesplnila podmienky chorvátskeho junioršampióna.  Fifi bola sama v triede každý deň, takže o ňu som sa nebála, tá pekne len zbierala CACíky. Keď som s ňou vychádzala z kruhu, Lenka mi so slzami stresu v očiach podávala Nikolku. Tá potrebovala tento jeden jediný CAC na šampionát Chorvátska. Ako som tú Lenku zbadala, až som sa roztriasla od zodpovednosti. Strašne som jej chcela urobiť radosť, ale toto naozaj nie je v mojich silách garantovať, ako sme sa chvíľu pred tým presvedčili na Carmen. Ale podarilo sa a Nikolka sa tak stala Chorvátskou šampiónkou! Super! Na to išli do kruhu Mimi a Lancelle. Nastupovali sme s tým vedomím, že ak teraz Lancelle dostane znova res. CAC za Mimi, tiež splní podmienky šampionátu Chorvátska. Skoro sme odpadli od prekvapenia, keď Lancelle túto triedu vyhrala. Nechcela sa stavať do postoja, srsť bola tak v 3/4 dĺžke, skrátka modlili sme sa za res. CAC, a naša vlajková loď Mimi, do ktorej sme vkladali toľké nádeje na týchto výstavách, skončila za inak super sa predvádzajúcou Lancellkou. Bola som šťastná, že Lancelle ten šampionát má, ale zároveň smutná, pretože Albina bola nešťastná a sklamaná a rozčarovaná a všetko dohromady. Reálne som presvedčená o tom, že Mimi mala vyhrať, aj keď Lancelle je moja srdcová záležitosť. Ale srdce musí ustúpiť zdravému úsudku :-) Line-up o BOB bol aj v tento deň zaujímavý. Líniu nám rušil iba maďarský handler so sučkou z triedy mladých, inak sme tam boli čisto my, Layton team :-) Po miernom divadle okolo výberu víťaza sa ním opäť stal Riki!!! Zbalili sme si svoje caky-paky a odsťahovali sa naspäť do nášho wigwamu pri karavane, kde sme mali čakať na záverečky. Anakinko sa opäť prebehol s Marcelkou v BIS baby, a o chvíľu sme už boli prichystané v predkruhu chovateľských skupín, pyšné na našich psov a v ten deň aj na seba! Vbehli sme do kruhu tak, že náš, nám neznámy fanklub spoza kruhu burácal, a tak ako sme tam úspešne vbehli, tak sme aj veľmi úspešne z kruhu vybehli, rovno do fotokútika na prvé miesto!!! Hurá hurá a hurá! Tak strašne sme si v ten večer verili, a vyplatilo sa :-)
Medzitým šéf karavanu Dušan aktívne zbalil všetky veci .... lenže my sme ešte potrebovali chystať Rikiho do záverečiek! Stoly už boli niekde úplne vzadu za klietkami, tak sme s Marcelkou provizórne na kempingovom stolíku pripravovali Rikiho, veď čo už, kto by to teraz vyťahoval. Šance na bedňu som si myslela, že by aj mohli byť. Lenže nevyspytateľná neriadená strela zaúradovala a Riki robil v kruhu hovadiny, takže nám to stačilo "iba" na tretie miesto, čo ale s ohľadom na početnú a kvalitnú konkurenciu zase vôbec nebolo zlé, povezdme si otvorene. Vyhral krásny anglický kokršpaniel z Čiech handlovaný našou milou priateľkou Míšou Hroncovou, ktorá "za normálnych okolností" vystavuje aj amerického kokra, syna nášho Nitra.
A tak sme sa znova dostali do apartmánu okolo tretej nad ránom.

Nedeľa v znamení gastronómie
Ráno prebiehalo presne podľa toho istého scenára, ako každý deň. Groteska o siedmej ráno pri tíšení psov na terase, pre zmenu nikto neštekal ani sa nebil, ale Anakin tak intenzívne bojoval s miskou, z ktorej pred tým vylial všetku vodu, že sa fakt nedalo spať. Plieskal s ňou o klietku hore dole poriadne dlho, až mi rupli nervy a zase som len ťahala hore roletu a utekala tam. A zase o tom nikto (tentokrát okrem Lenky) nevedel! A zase cesta do pekárne. Baby si mohli pospať, lebo kúpať psov sme sa nechystali. Spokojne sme mohli všetci odkráčať na pláž, teda po skupinkách, ktoré sme si počas predchádzajúcich dní vytvorili. Albina nechodila vôbec, ja som šla sama a Lenka tiež sama, Silvinka s Mirkou a Marcelkou vytvorili nerozlučnú plážovú trojku, a ďalšiu takú tvorili Dušan, Ivetka a Michal. V podstate sme si mohli užiť deň na pláži. O nič už nešlo, mali sme splnené všetko, čo sme splniť chceli, výhra nás zaručene nečakala, pretože nás mal posudzovať ruský rozhodca, ktorý ruskému bielozlatému psovi dal v piatok vyhrať skupinu, takže k nejakému milému prekvapeniu dôjsť viac-menej nemohlo. A tak šlo len o to sa dobre odprezentovať, a kým sa ešte dá, užiť si ďalší krásny deň. Zbehla som dolu po schodoch do potravín čosi narýchlo kúpiť a pri pokladni som sa začítala klientke predo mnou cez chrbát do článku na titulke novín, ktoré si kupovala. Pochopila som, že sa stalo nejaké veľké vlakové nešťastie, ale viac som sa nedočítala. Zaplatila som za svoj nákup a článok v novinách mi vyfučal z hlavy.
Klasicky okolo štvrtej sme dorazili na výstavu. Večer pred tým fúkal silný vietor a tak sme radšej zbalili aj stany, a tak sa stalo, že sme nemali už voľný "náš" flek a museli sme zaparkovať karavan a postaviť stany o kus ďalej, priamo vedľa tých Talianov, od ktorých sme prvý večer ťahali elektrinu. Ich psy nenormálne smrdeli. Fakt katastrofa. No ale nedalo sa už inam a tak sme si jednoducho museli na ten smrad zvyknúť. Aj keď práve v ten večer sme mali na pláne na výstave grilovať!
Zrazu sa do mikrofónu ozval Ante. Oznamoval vystavovateľom, veľmi profesionálne, plynule v troch jazykoch, že v sobotu podvečer sa tesne pred Splitom stalo veľké železničné nešťastie, pri ktorom zahynulo 6 ľudí a na pondelok je vyhlásený deň štátneho smútku. V takýto deň sa nesmú konať žiadne verejné akcie, a tak aj naša výstava musela skončiť do polnoci v nedeľu. To bol vážny časový problém, bežne sme končili okolo druhej-tretej nad ránom, a toto mala byť práve noc aj s extra programom Supreme Best In Show. Organizátori sa preto rozhodli nahnať čas tým, že sa nebudú písať posudky, ale sa len zaškrtne do posudku známka a prípadne titul. No veď OK, aj na európskych výstavách alebo svetovkách sa toto robieva, tak to nebolo nič až tak pre nás neznáme. Akurát že po tom, ako sme vyleteli s väčšinou našich psov z kruhu ako so špinavým prádlom, by ma fakt bolo zaujímalo, čo by o nich dotyčný pán z Ruska s nesmierne komplikovaným a nezapamätateľným menom napísal. Prvý vyletel Solo, ktorého vystavovala Mirka, ale diplomaticky s hlavou hore a úsmevom na tvári mi radšej nič nepovedala a nechala si to na neskôr. Picasso dostal CAJC, Lexus s Mirkou CAC, Danny dostal V1. Rikiho sme stiahli z konkurencie. Albina išla s Tristanom. Ruska s bielozlatým psom do kruhu nenastúpila. Rozhodca posúdil Tristana na stole, potom v pohybe do kruhu a hore dole. Vtom sa zjavila ruská vystavovateľka a vbehla do kruhu. Rozhodca jej psa posúdil, potom začal čosi mávať a rozčúlene gestikulovať na Albinu (to sme doteraz nepochopili), potom ju so zúrivým výrazom v tvári poslal ešte raz na stôl, potom ešte raz do pohybu hore a dole a do kruhu, Albina vyvalená, my za kruhom vyvalené ... to, že v danej konkurencii Tristan nevyhrá, sme vedeli, ale čo sa to tam dialo za divadlo okolo toho, to sme nepochopili. Potom šla Silvinka s Julčou, zase Albina s Carmenkou a úspešne prešli cez maďarskú konkurentku a dostali CAJC. Fifi CAC, Chorvát Tomi s jeho pálenou sučkou CAC a Mimi CAC, Lancella zostala v bedni, svoje už mala splnené, tak sme ju netrápili. V psoch nám CACIB bol jasný ... a o res. CACIB sme šli s Lexusom, a vedúca kruhu nás volala aj s Tristanom, na čo rozhodca hystericky začal mávať rukami, že ten preboha nie. A my že čo je, veď má nárok nastúpiť o res. CACIB ... no a rozhodca, že ale on mu nezadal res. CAC. Prosíííííím? Tristanovi v triede šampiónov, a pritom, ako sa v ten deň úžasne predviedol? Toto by ma fakt zaujímalo, čo ho k takémuto kroku viedlo a v Tristanovom prípade by som si sakra rada prečítala ten posudok ... no ale čo už. Sme profesionálky, takže so zdvihnutou hlavou a úsmevom na tvári sme pokračovali. Zakončením tohto posudzovania bol CACIB na Tomiho sučku, z čoho bol chudák aj on sám prekvapený, a res. CACIB Fifi. Ale najväčší gól ma čakal v posudkoch, ktoré som potom dostala od zapisovateľky. Všetky podľa očakávania prázdne, len na jednom svietil text - diskvalifikovaný, chýba 1 testicle. Prosíííííííím??!!!!! Pozriem na meno psa, Solo. Infarktový stav, letím z kruhu treťou kozmickou, ako Mirka hovorieva, doletím k stanom, baby, okamžite mi dajte na stôl Sola!!!! A Mirka sa až vtedy priznala, že čo bolo v kruhu, že rozhodca nahmatal len jedno vajko a tak ju s ním vyrazil. No neviem, keď som vo funkcii rozhodcu, tak trojmesačnému šteňatu fakt nebudem riešiť semenníky. No ale dobre, poďme na to, zaujímalo ma to z chovateľského hľadiska, preboha, veď Sola si nechávame v teame na výstavy! Hmatám hmatám, nahmatám dve. Zdrapím šteňa, letím okolo celého výstaviska hľadať Damira Skoka, to bol jediný veterinár a zároveň rozhodca, čo ma napadlo, že tam je. Našla som ho až po hodnej chvíli. Damir hmatá, nahmatá dve. Tak sa ma všetci pýtajú, či nedám protest. No nedám. Lebo ja kašlem na to, čo sa dialo v kruhu v ten deň, mne išlo len o to, aby ich preboha mal dve! A nebudem v takýto už aj tak super hektický deň komplikovať organizátorom výstavy život podávaním protestu, no čo by som z toho mala? Výstava nemala jedinú chybičku, a oni mali kopec starostí a chaosu kvôli vlakovej nehode, ktorá zdanlivo s výstavou nijako nesúvisela, ale jej priebeh veľmi ovplyvnila, tak načo im ďalšie starosti pridávať? Hlavná vec, že je Solo ok a jeho ďalšia kariéra nie je nijako ohrozená.
Skľudnila som sa a vrátila sa do nášho wigwamu, kde Dušan už intenzívne pracoval na grilovaní a Ivetka práve dokončila asi tak 100 palaciniek na sporáku v karavane. Ešte aj policajti išli okolo a pristavili sa, lebo im nosy krútilo :-) Mäsko bolo dokonalé, no a palacinky s rôznymi oblohami a prílohami, pre mňa teda len s nutelou a so šľahačkou ... ježišmarja ešte teraz mi sliny tečú! Asi po šiestej nutelovej palacinke, keď ma Dušan zásoboval šľahačkou priamo do pusy, už zrazu došla nutela. Moje heslo je, bez nutely nie sú palacinky, takže som prestala, ale keby ešte nutela bola, dala by som aj ďalších šesť :-) Pozvali sme aj pár priateľov a známych, lebo palaciniek bolo fakt neúrekom, a užívali si večer. Rozhodli sme sa záver si pozrieť, keďže to kvôli vlakovému nešťastiu malo skončiť do polnoci. Vedeli sme, že od organizátorov pod vedením veľmi šikovného Ante Lučina môžeme očakávať skvelé predstavenie, a aj tak bolo. Vegetne sme sa teda tento posledný večer vybrali užiť si záverečky aj osobne, ale len do chovateľských skupín. Čierne sukne, tyrkysové tričká, k nim ladiace tyrkysové mini-ružičky do vlasov. Posudzoval rozhodca z Uruguaya, Jorge Nallem, ktorého som zažila veľmi príjemne posudzovať sučky amerických kokrov na svetovke v Stockholme a Kačena má od neho veľmi pekný posudok. Z opätovne obrovskej konkurencie chovateľských skupín nás vybral do svojej finálovej trojky a tešili sme sa nakoniec z tretieho miesta! Albine sa v ten večer nechcelo, a Lancellke vlastne tiež nie, tak nás nešlo 6 ale 5. Albina nám spoza kruhu intenzívne fandila a pozorne sledovala, kde máme ešte medzery, aby sme to dopilovali do dokonalosti do budúceho roku, kedy vyrazíme do chovateľských skupín s našou veľkou bandou černoškov! Pozor na nás! :-)
Rímski bojovníci z minulého roka boli, boli aj historicky odené devy, boli aj svetlice a rôzne efekty (chudáci BIS víťazi, slabšia nátura psa by to asi nezvládla, ale efektné to bolo, to áno!), bolo aj malé oživenie vo forme predstúpenia "rímskeho cisára" pred dav a vyžiadanie si povzbudzovania, a tak. Skrátka fakt milá šou, prepracovaná do detailov. Tu v stredozemí, v noci, kde atmosféra výstav je akosi úplne iná ako všade inde na bežných výstavách, sa to perfektne hodilo, zatiaľ čo inde by to asi vyznelo ako maximálny gýč. 
Pobalili sme, a čiastočne sentimentálne, s pocitom krásne a naplno prežitých štyroch nocí sme odchádzali z výstaviska na parkovisko. O rok určite prídeme znova na 4 summer night dog shows! Ante, klobúk dole, si geniálny!
Do apartmánu sme prišli v nejakom normálnom čase, ale to by sme neboli my, aby sme sa nedostali do postele až okolo tretej nad ránom. Lebo pri nočno-rannej káve sme predsa museli prediskutovať, ktorého psa do akej triedy prihlásime na budúci rok :-)

Pondelok a utorok oddychujeme
Chúďa Marcelka, šéfka kúpania, mala zase v pondelok plné ruky práce. Všetci psi sa totiž museli prekúpať po výstavách znova, aby sa nesplstili. Takže mala zase celé doobedie službu v kúpeľni. Potom sa baby odišli kúpať, a my s Albinou sme zostali pri káve v obývačke, kde sa k nám potom pridal na pokec aj Tino, a kvákali sme spolu pekne dlho. Poradil nám, čo kde vidieť v centre mesta, kam sme sa rozhodli večer vyraziť, nás všetkých 6 Laytoniek. Pozvali sme ho s nami, no nevedel, či bude môcť, lebo mali prísť nejakí talianski turisti do vedľajšieho apartmánu a musel ich čakať. Večer sme sa vyštafírovali, a netradične bez psov sme si vyrazili. Mesto sme už mali absolútne zmáknuté, takže sme podľa Tinových rád a inštrukcií zaparkovali v centre úplne bez problémov. Len čo sme zišli dole trhoviskom na promenádu pri mori, prišla mi sms od Tina, že kde presne ste? Začala som sa rozhliadať okolo seba, nájsť nejaký styčný bod, že mu odpíšem a dám súradnice, ale to on už sa medzitým k nám valil. Hneď na úvod sme ho požiadali, aby nám urobil zopár spoločných teamových fotiek, na čo on zareagoval niečo v zmysle, že preboha dajte mi na tvár nejakú kuklu, nech ma tu nikto nespozná, ja vás tu fotím a vyzerám ako nejaký trápny turista :-) No chúďa, musel takýchto situácií s nami ešte zopár zvládnuť, lebo my sme sa chceli fotiť aj tu aj tam aj všade :-)  Sadli sme si všetci pekne na zmrzlinu, fakt výbornú, v niektorej z uličiek obrovského Diokleciánovho paláca, ktorý je starý 1700 rokov a jeho celková rozloha je 38 500 m². Pozreli sme si jeho uličky aj námestíčka, odniekiaľ sa ozývali zvuky nácviku opery, potom sme zišli dolu do pivníc paláca, kde boli obchodíky so suvenírmi, ale bolo tam také strašné dusno, že sa tam nedalo vydržať a ušli sme. Nakoniec sme zakotvili ešte na jednej káve niekde na pešej zóne pri paláci a pomaličky sa presúvali k parkovisku. Strávili sme v centre Splitu kvalitné tri hodiny, aj keď verím, že sa tam dá stráviť oveľa viac času a veľmi rada sa tam vrátim!
Čuduj sa svete, v pondelok sme boli v posteli "už" okolo jednej v noci! Po šiestich polo-prebdetých nociach to bol priam rekord! Tuším sa psi upokojili a tieto dva oddychové dni ma ráno nechali spať. Ale aj tak som bola hore pred ôsmou a užívala si rannú turistiku za pečivom. Utorok sme doslovne preflákali, celý deň sme sa len povaľovali, či už na pláži alebo v apartmáne. Potrebovali sme vypnúť a zrelaxovať pred cestou domov, o ktorej sme presne nevedeli, či bude prebiehať podľa plánov, lebo nočná mora ohľadne defektu ešte nebola úplne preč. Ešte raz sme si v utorok večer vyrazili do mesta, tentokrát len nás šesť, samy-samičky :-) Posedeli sme si na promenáde v zmrzlinárni, dýchali morský vzduch a spriadali plány na budúci rok.

Ide sa domov
V stredu sme zbalili, upratali po sebe apartmán a čakali na správy z pneuservisu, kedy môžeme prísť dať prezuť gumy na karavane. Stále sa to odďalovalo, tak sme ešte zašli na pláž, tentokrát som o spoločnosť na pláži požiadala Mirku, ľahli sme si na štrk, končeky prstov na nohách namočili do mora a debatovali. A keď sme zdvihli hlavy, zistili sme, že ležíme jeden a pol metra od Leničky :-)
Okolo pol štvrtej sme dali zbohom apartmánu, podali si ruky s Tinom a vyrazili smer pneuservis. Pri čakaní na prezúvanie karavanu na mňa prišiel taký strašný útlm, že ma to až vystrašilo. Strašne sa mi chcelo spať, a to som vedela, že mám pred sebou nejakých 850 km šoférovania! Už vtedy som vedela, že domov to asi nedotiahnem, a že budeme musieť zostať prespať u Albiny v Maribore. Vyraziť zo Splitu sa nám podarilo okolo pol piatej, ale opäť sme nechceli vysokými rýchlosťami zaťažovať autá, tak sme šli tak okolo 100-110 km/h a tým pádom cesta ubiehala dosť pomaly. V Maribore sme vyvenčili, Albinin zlatý manžel Boris nám pripravil niečo na zobnutie na večeru a ľahli sme si spať, aby sme ráno mohli čo najskôr vyraziť. Niečo po jednej poobede vo štvrtok sme konečne dorazili do Bernolákova. Výlet to bol úžasný, ale už bolo na čase vrátiť sa do reality bežného dňa a hlavne oddýchnuť si aj fyzicky. Celý výlet bol totiž fyzicky pomerne náročný, schudla som dve kilá aj pri tom, ako sme sa tam nekresťansky napchávali. Ale energia nášho super teamu nám dobila psychické baterky všetkým poriadne nadlho. Je super byť team!

... kto dočítal až do konca, síce nedostane medailu, ale čudujem sa, že sa vám to chcelo :-) Môj muž tvrdí, že toto predsa fakt nemôže nikoho zaujímať :-)

 Linda