Tak ma napadlo ....... že by som asi mala napísať pár slov k tomu, ako to všetko začalo. Veľmi rada čítam na iných stránkach rozprávania o tom, ako kto ku psom vlastne prišiel. Našim psom sa momentálne tak veľmi darí, že si stále prajem, aby som sa z toho krásneho sna nezobudila. Sem tam nejakú tú podpásovku dostanem a to ma na chvíľu preberie, ale potom sa všetko zase na dobré obráti a Layton team boduje ďalej. Všetko má ale svoje začiatky ....
Od malička som doma žobronila o psa, klasika. Keď som mala 11 rokov, bol to povestný prelomový rok 1989, moja teta si kúpila anglického špringeršpaniela, a v danom momente mi bolo jedno, že je bez PP. Úplne som sa do neho zbláznila a chodila som ho venčiť skoro každý deň, aj keď som musela preto precestovať denne hodinu v MHD. Bolo mi to úplne, ale úplne jedno. Black dospel a bolo ho treba nejako vychovávať, a tak dievčatá zo sídliska boli také milé a vzali ma na cvičák. Vtedy ešte patril pod Zväzarm, a môj prvý členský preukaz mi vtedy vystavovala tajomníčka klubu, dnes známa osoba slovenskej kynológie, Alicka Freyer (vtedy ešte Marečková). Všeobecne na ten cvičák na bratislavských Poliankach, ktorý už dnes neexistuje, chodilo veľa dnes známych osobností kynológie. Keď už som mala za sebou nejaké tie skúšky poslušnosti a základnú skúšku malých plemien, rozmýšľala som, čo ďalej s poľovným plemenom. Tak som sa na chvíľu dostala pod krídla Aurela Dibáka, ktorý sa venoval záchranárskemu výcviku, a pričuchla som k tomu. Môj Black sa v záchranárčine našiel, narozdiel napríklad od agility, ktoré sme tiež chceli vyskúšať, a v roku 1993 som kvôli tomu napríklad ušla na víkend z domu napriek zákazu. Chcela som ísť do Prahy, kde sa konalo historicky prvé školenie inštruktorov agility, ktoré som absolvovala a po dnes deň kdesi odkladám preukaz inštruktora agility, aj keď som sa tomu nikdy nevenovala. Vrátim sa ale ešte o rok späť, do roku 1992, ktorý bol vlastne prelomový pre moju vášeň k plemenu americký kokeršpaniel. V tej dobe som bola zaryto „cvičákový typ“ a americký koker pre mňa znamenal absolútneho gaučáka a metlu, úplne podradné pre puberťáčku, čo cvičila psov J Kamarátka mojej mamy si vtedy počas pobytu v Rusku kúpila jedného čierneho a jedného blond amerického kokra. Ten blond nebol podľa kritérií štandardu plemena práve najkrajší, ale za to ten čierny stál za povšimnutie. Ešte v Rusku pár výstav vyhral vo veľmi silnej konkurencii. Prezradím vám teda, že osoba, ktorá je zodpovedná za to, že sa dnes venujem tomuto plemenu, sa volá Klaudia Vyskočilová, a ona si to možno neuvedomuje, ale vďačím jej za veľa. Vídam ju veľmi málo, ale vždy to budem mať na pamäti, že vlastne ona je prapôvodcom tohoto všetkého. Ďakujem, Dia! No, po jej návrate na Slovensko chcela, aby sa psi vystavovali, hlavne ten čierny. Po počiatočnom ofrflaní výberu plemena som sa dala na to, že psov na výstavu prihlásim a vystavím. Chodila som dovtedy na výstavy ako divák, ale myslela som si, aká je to všetko hračka a ako to hravo zvládnem! A ešte k tomu s takým psom! No prvá výstava, oblastná v novembri 1992 v Nitre, sa pre mňa skončila absolútnym fiaskom, záchvatom plaču a následným sťažujúcim sa listom na SPZ, pretože pani rozhodkyňa nechala posudzovať hospitanta, ten môjho psa vylúčil z posudzovania – za chybu, ktorá vylučujúca nie je, a ešte k tomu mi to rýchlo aj zapísali do rodokmeňa (vtedy sa do kruhu odovzdával rodokmeň). Ale jeden pozitívnejší zážitok z tej výstavy predsa len mám. Vzhľadom na stres, ktorý som takto zažila, som si toho veľa z výstavy nepamätala, ale okolo kruhu prešiel chlapec asi rovnako starý ako ja a vymenili sme si pohľady. Odvtedy sme sa skoro 10 rokov zdvorilo zdravili, až sa z nás stali dobrí kamaráti, a nie je to nik iný, ako Robo Kanás. Nedávno sme sa o tom rozprávali, a aj on si pamätá, že ma na tej výstave prvý raz postrehol.
V ďalšom roku (1993) som začala cvičiť jednému pánovi dobermanku. Volala sa Berit Demian, pre mňa je to po dnes deň srdcová záležitosť, moja Adrianka. S ňou som absolvovala pár výstav, a na prvej z nich nás posudzovala MVDr. Gabika Ridarčíková, ktorej som v kynológii tiež za veľa vďačná. Adrianka mne aj celej mojej rodine (napriek zákazu psov kvôli maminej alergii) prirástla k srdcu natoľko, že som si ju brávala na chalupu na prázdniny. Neskôr sa jej potreboval majiteľ doslova zbaviť a tak som jej našla nový domov, kde ale po dvoch torziách žalúdka, aj napriek veľkej snahe o záchranu, skonala. Exteriérovo nie veľmi vydarená, ale bola to práve ona, vďaka ktorej som sa zamilovala do tohoto plemena. Ešte v tom istom roku som sa zoznámila s rodinou, ktorá mala dobermana, psa z tej istej chovateľskej stanice, ako bola Adriška. Volal sa Cero a tiež som s ním absolvovala úspešne pár menších výstav. Nedávno som narazila na fotografiu, ako ho predvádzam na výstave a rozhodca tam bol Ing. Jaroslav Matyáš. Obidvaja tam vyzeráme o dosť mladšie J Ešte stále v tom istom roku, na jeseň, ma oslovil Janko Pothe, dnes známy záchranár, že by radi vytvoriť nejaké záchranárske družstvo, a že sa dopočul, že ja som sa tomu trošku s mojím špringrom venovala. S entuziazmom 15-ročnej som sa do toho pustila, a už pred letom v roku 1994 sme si to tromi autami štrádovali siedmi psovodi na majstrovstvá Slovenska záchranárskych psov do Lučenca. Mali sme krásne modré uniformy (montérky), na ktoré sme boli strašne hrdí, a keď sme v nich ráno vypochodovali z chatky, ostatné brigády sa z chuti začali smiať a vykrikovať, aha, hasiči! Práve nedávno sme s Jankom dostávali záchvaty smiechu nad spomienkami nad týmto víkendom. Súťažila som v kategórii juniorov, a vôbec neviem, ako sa to zadarilo, ale s mojím špringrom Blackom sme ju vyhrali! Stali sme sa juniorskými majstrami Slovenska! O mesiac neskôr nasledovalo lúčenie s rodinou a kamarátmi, nielen záchranármi, lebo som odchádzala žiť na rok k môjmu otcovi do USA. On žije v štáte UTAH, neďaleko olympijského mesta Salt Lake City, v menšom meste, ktoré sa volá LAYTON. Tak a teraz ste pochopili, odkiaľ pochádza názov našej chovateľskej stanice. Vďaka zdokonaleniu sa v angličtine počas ročného pobytu u otca, kde som chodila na strednú školu Layton High School, sa mi v kynológii oveľa ľahšie pohybuje. V USA na stredných školách si študenti dávajú hromadne nejaké meno začínajúce sa na to isté písmeno, ako názov školy, tak boli napr. Davis Dukes, a my sme boli Layton Lancers. Už vtedy som vedela, že až raz začnem chovať, tak vo vrhu L bude pes, ktorý sa bude volať Layton Lancer. Tak a teraz, keď toto píšem, má malý Lancer práve 2 týždne J Veľmi si prajem, aby z neho vyrástol krásny a úspešný pes, veď po ňom túžim odkedy som mala sladkých 16! Späť ku škole, málokoho som tam poznala a do bohatého študentského života som sa nevedela zaradiť hneď z niekoľkých dôvodov, v prvom rade, keď som sa v auguste prihlasovala do školy, študentské mimoštudijné programy už boli poobsadzované, ja som mala vtedy ešte pomerne veľkú jazykovú bariéru, a v neposlednom rade ja som sa nikdy do nijakých študentských aktivít nezapájala, celý môj život sa vo voľnom čase točil okolo kynológie. Strašne som sa chcela dostať na nejaký cvičák alebo niečo také. Nepodarilo sa, ale raz pri svojich cyklistických potulkách cez Layton som dostala na kolese defekt a spadla som. Ako som si pretierala spotené špinavé čelo, tak som zistila, že sedím na chodníku oproti salónu pre psov. Tak som tam ako odvážna školáčka vkráčala a povedala, že ja chcem u nich vypomáhať, že ako zahraničný študent nesmiem pracovať za peniaze, ale že skrátka chcem byť pri psoch. Tak som vyfasovala metlu a zametala som. Na druhý deň som už dvoch psov kúpala (pracovne som postúpila!) a v tom volala majiteľka salónu, ktorá bola v nemocnici. Ja som ešte naozaj po anglicky dobre nehovorila, a už vôbec som si netrúfala komunikovať do telefónu. Ale šéfka trvala na rozhovore so mnou. S vážnym hlasom mi povedala, že veľmi potrebuje pracovnú silu a že tam môžem u nich pracovať, ale pod jednou podmienkou: že mi bude platiť ako všetkým ostatným zamestnancom. Tak to bol sen! Tretí deň v práci sa nestíhalo, tak mi strčili do ruky strojček a už som aj strihala. Keď sa vrátila šéfka z nemocnice, skonštatovala, že je ma škoda na kúpanie, a tak si ma vzala pod ochranné krídla a začala ma učiť strihať. Ako spomienku na ňu som neskôr svoje šteňa dobermana pomenovala Layton Carmen Patricia.
Po návrate z USA som sa ešte v deň svojho návratu stretla s Tiborom Gorcsom (dnes majiteľom firmy Premium Plus), ktorý vtedy otváral na Gunduličovej ulici v Bratislave salón, a mňa teda hneď prijal – tu v salóne som okrem bratov Gorcsovcov spoznala aj už dnes zosnulú Janku Sýkorovú a moju výbornú kamarátku Evu Liptákovú. A druhý deň po návrate z USA som začala zháňať šteňa dobermana, lebo rodina konečne povolila! Americký koker neprichádzal do úvahy kvôli dlhej srsti, z ktorej mala moja mama vážne alergické reakcie. Vedela som, že chcem sučku od Gabiky Ridarčíkovej, lebo som chcela pekné zvieratko v exteriéri, a priala som si, aby som z nej vychovala takého miláčika, ako bola Adrianka. Aj sa tak stalo a do našej rodiny v júni 1995 prišla 7-týždňová Petra z Tomky, rodinne volaná Petruška. Víťazka špeciálnej výstavy, vášnivá obranárka, základná aj výberová bonitácia na „čistý kód“. Dnes má Petruška 11 rokov a je to nenapraviteľný gaučový maznáčik.
V tom čase som sa dostala na dvojročné štúdium International Baccalaureate, čo po dnes považujem za jedno z najväčších šťastí svojho života (vďaka, mami, že si to vymyslela!) Úžasný študijný program, výborný tím spolužiakov, báječní učitelia. Keby som mohla, aj dnes sa tam prihlásim a odštudujem si znova tie dva roky! Toľko zaujímavého sme sa tam naučili, a takou príjemnou formou! Naša triedna Renátka Balková nás učila biológiu, a som jej veľmi vďačná za vynikajúce základy genetiky. A keď sme maturovali, otázky sme dostávali z centrály v Ženeve, a jedna z otázok z biológie sa týkala dedičnosti farieb amerického kokršpaniela, skoro som odpadla J Tak som na maturitách nakrývala čiernu sučku bielozlatým psom a vypočítavala, čo sa z toho percentuálne narodí. V maturitnom roku mi moja kamarátka Dana Čopjaková (chov. stanica Moser Dog) ponúkla možnosť odchovať si vrh na jej Ch. Natalie Blessing Moser, a tak sa v roku 1997 narodil prvý vrh amerických kokeršpanielov pod hlavičkou Layton, začiatkom roku 1998 ešte aj „B“ vrh. Vtedy ale prehral boj s rakovinou môj Black, môj prvý pes. Tesne po tom som sa vybrala s Gabikou Ridarčíkovou do Berlína, ona išla kryť Ninu z Tomky a ja Petru z Tomky, hárali nám naraz. Použila som na krytie psa Ch. Magister v. Brandenburg, ktorý bol synom slávneho plemenníka Ch. Graaf Quirinus v. Neerlands Staam. Na meniny mojej mamy, 16.4.1998 sa Petruške narodilo 8 dobermančiat a ani som nemala poňatia, ako neskutočne to ovplyvní môj život. Chodila som vtedy na vysokú školu a práve bolo skúškové obdobie, takže odchovať vrh šteniat veľkého plemena a pri tom sa učiť na skúšky bolo celkom zaujímavé .... J Jedného dňa zazvonil telefón a na inzerát mi volal nejaký pán, že chce hnedého psa. Mala som jedného voľného, tak nech sa páči, môžete prísť. A on, že príde do pol hodiny, psa vyplatí a odvezie si ho. Zvláštne, bolo to skoro ráno, pamätám si, že som ešte bola v nočnej košeli. Tak som sa šla prezliecť. Keď zazvonil mladý muž pri bránke, preblesklo mi, že to som sa teda mohla aj namaľovať, keby som vedela, že príde takýto fešák J Odišiel aj so psom, ktorý sa volal Layton Collin Craig. O pár dní volal, že by potreboval pomoc pri výbere veterinára, atď. Tak dobre, pomyslela som si, a dohodla si s ním stretnutie, nech príde k nám a vezmem ho k veterinárovi v susedstve. A on o pár dní zase potreboval pomoc, a potom už sa nemal na čo vyhovoriť, tak teda aby sme šli spolu venčiť (mal to k nám 20 km!). A tak sme venčili a venčili až som sa za neho o 2 roky vydala J
Na jar v roku 1999 prišla s výborným nápadom moja kamarátka Dana, aby sme si kúpili na polovicu sučku z Ruska od Ludmily Mun, ch.st. Moonlight Show. Sučka stála vtedy nenormálnu sumu peňazí, všetci si o mne mysleli, že som blázon, ale akurát dnes moja svokra skonštatovala, že asi naozaj nemám čo ľutovať. Tak sme teda kúpili Gucci, Moonlight Show Junket. V roku 2000 odchovala svoje prvé šteňatá, Layton „D“ vrh, tesne po tom, ako sa narodil náš syn Filip. V nasledujúcom roku Gucci dokončila tri šampionáty a interšampióna. V roku 2001 sa mi podarilo nadviazať kontakt s chovateľkou v USA Dawne Christy (Hi-Acre Cockers), ktorá si od nás vzala sučku z vrhu „D“ Layton Day Dream (dnes šampiónka USA) a na výmenu za ňu sme my s Danou dostali Jasona, dnes Ch. Hi-Acre Lakotah Summer Rain. V nasledujúcom roku (2002) sa toho odohralo viac, v januári sa narodil na Floride čiernobiely psík Yoshi ´N Layton Chase the Clouds, ktorého som od jeho chovateľa dostala darom. Vo februári sa narodil druhý vrh Gucci, tentokrát pod hlavičkou chovateľskej stanice Moser Dog. Na krytí sme boli v Ženeve u Laurenta Picharda, ktorého som obdivovala už od kedy som ho prvý krát zbadala – posudzoval na svetovej výstave psov vo Viedni v roku 1996. Z tohoto vrhu po Gucci, ktorý sa narodil 2. 2. 2002 dnes pochádzajú dvaja interšapióni, z nich jedna je naša Jeans. V lete toho roku sa konala svetová výstava v Amsterdame, a my s manželom sme sa tam vybrali na výlet, počas ktorého sme mali dohodnuté stretnutie s chovateľkou z Brazílie Tais Vagostelo (St´ James Cockers). Tá nám na výmenu za šteniatko z vrhu po Gucci dala dvojročného Sundaya (a ani vo sne ma nenapadlo, aký úspešný krycí pes sa z neho stane – dnes je otcom 9 šampiónov!) Neviem čo bolo prapôvodnou príčinou, ale v tom roku sa mi začalo rozpadať dovtedy pevné priateľstvo s Danou, a to mi je po dnes deň ľúto. V januári roku 2003 sme si definitívne „rozdelili“ spoločné zvieratá, Gucci a Jasona a vybrali sme sa každá svojou psíčkarskou cestou. Mne zostala Gucci, za čo ďakujem osudu. V júni 2003 sa Gucci narodil vrh po Sundayovi, bol to vrh „E“, z ktorého si odo mňa kúpila psa Jarka Hatalčíková. Malé klbko dostalo domáce meno Ňufi, a jeho výstavná kariéra začala pomerne neslávne, keď dostal v máji 2004 na výstave v Banskej Bystrici VD od rozhodcu, ktorý aj nášho zapožičaného interšampióna Rasputina pohŕdavo okomentoval „toto má byť šampión?“ Vtedy mi ktosi povedal, aby som sa netrápila nad tým VD (za kvalitu srsti na chrbte!, ktorá je ale, drahý pán odborník, Ňufíkovou veľkou prednosťou!). Ten ktosi (ja už si fakt nepamätám, kto to bol) mi poradil, aby som si odložila ten posudok a až bude z toho psa šampión, dám si to na stránky, že a takto Ňufík začal kariéru. Ani sa mi nesnívalo, že o 2 roky neskôr bude Ňufík interšampión Layton Esquire. Akurát nevieme s Jarkou nájsť ten posudok, lebo to by naozaj stálo za to ho zverejniť J
V roku 2004 na jar sme sa s manželom, synom a s kokrami Gucci, Jeans a Rasputinom presťahovali do nášho novopostaveného domu v Bernolákove. Konečne sa mi splnil dlhoročný detský sen – konečne môžem chovať psov tak, ako ja chcem, bývame vo vlastnom. Odvtedy sa nám narodilo už 8 vrhov a práve posledné 2 roky sa našim psom až neuveriteľne darí na výstavách. Manžel nie je nadšencom pre výstavy, ale zastáva názor, že ak niečo robím, mám to robiť poriadne. Preto ma podporuje a pomáha mi, ako sa dá. Po ôsmich rokoch spoločného života ho ľúbim stále viac a viac a veľmi si vážim všetko, čo robí. Ďakujem Riško! Patrilo by sa poďakovať aj veľa priateľom, ktorí mi pomohli a pomáhajú, ale to sa nedá menovať J Je ich toľko, ktorých mám rada! A vy to všetci dobre viete, ktorí to ste! Jedno ďakujem ale musím smerovať osobne, aj keď si to ten človek takto v slovenčine určtie neprečíta. Za strašne veľa vďačím Laurentovi Pichardovi (Very Vigie Cockers).
Tak, a teraz idem snívať ďalej svoj Layton sen ... J
